Dolce vita a bodaj by ti zdochlo prasa! Tak to je v Taliansku a tak zas u nás

BRATISLAVA – Pred pár dňami som sa vrátil z Talianska, kde som si pripomenul to, čo som už vedel. A čo vedia všetci, ktorí cestujú do prímorských krajín. Žijeme ako národ v mnohých ohľadoch zle a ani si už neuvedomujeme, ako veľmi si tým škodíme.

Čo si myslíte, prečo je na Slovensku toľko nových prípadov rakoviny ročne? Alebo iných, smrteľných chorôb a stále nové prípady pribúdajú? Sme uponáhľaní, vystresovaní, prepracovaní, nešťastní, nihilistickí, zamindrákovaní. Jeme nezdravo, nešportujeme, preháňame to s alkoholom aj cigaretami.

Žijeme v toxických vzťahoch a zamestnaniach, a nenávidíme to. Naháňame sa za mamonou a ziskom za akúkoľvek cenu, a to aj vtedy, keď už máme dosť. Lipneme na malichernostiach a ani bežné veci nerobíme tak, ako by sa mali. Aké bežné myslím?

Napríklad keď obedujeme, nemá to  trvať desať minút. Keď spíme, máme pravidelne spať, keď oddychujeme, máme naozaj oddychovať a nerelaxovať druhou prácou. Keď dovolenkujeme, nemáme byť sme stále online, lebo náš šéf to bez nás nezvládne. V práci máme byť zdraví a nie chorí.

A podobných návykov, keď sa správame nelogicky a proti svojmu zdraviu, by sme našli desiatky. V Taliansku si nezmyselnosť nášho správania a premýšľania uvedomíte takmer okamžite a naplno. Pretože to známe felliniovské La Dolce Vita je povedzme v Apúlii, v Bari vidieť aj cítiť.

Taliani majú istotne podobné existenčné problémy ako Slováci, no predsa nefungujú v takom behu a strese ako my. Vedia si život užívať, nech už tým užívaním myslíme hoci len obyčajný zákusok v kaviarni, s jedným pressom, keď pri prázdnej šálke sedia ešte aj hodinu a rozprávajú sa.

Talianski kamaráti sa nestretnú na večeri v piatok večer, aby sa za 10 minút najedli, a potom až do bezvedomia do seba nalievali jedno pivo za druhým. Večerajú aj dve hodiny, a potom sa až do bezvedomia rozprávajú a verte mi, že sa dokážu dobre zabaviť, aj s minimom alkoholu.

V úzkych uličkách starého mesta v Bari boli už pred obedom všetky dvere otvorené. Zastreté len závesom, alebo aj bez neho. Talianski susedia sa vidia, počujú, rozprávajú, žijú vedľa seba a pri sebe a vedia o sebe asi všetko.

Nežijú za trojmetrovými betónovými plotmi, ktoré by neprestrelil ani Panzerfaust, ako je to bežné na našom vidieku.

Samozrejme, aj Taliani majú svoje smartfóny, ale nevidel som, že by boli otrocky prilepení „na príjme“. A nemyslia si, že by bez ich osobnej účasti na sieti do desiatich minút padol internet. Taliani (a nielen oni, ale všetci južania) si to najpodstatnejšie musia povedať iba osobne.

Stretávanie, rozhovory a prihováranie sa aj celkom neznámym ľuďom, na to sme – nevedno prečo – na Slovensku rezignovali. A neviem prečo si myslíme, že nám to nahradia milované (a)sociálne siete.

V Taliansku (ale aj Španielsku, Portugalsku, Francúzsku, Chorvátsku…) ľudia vedia, aký je pravý význam slova rodina. Chápu, aká dôležitá je pre ich národ podpora miestnej kultúry. Ochrana jazyka, pamiatok, náboženstva, miestnych, stáročných tradícií a zvykov.

V Bari som zažil na Veľký piatok veľkú kresťanskú procesiu, ktorá sa v meste koná už po stáročia. V tom istom čase a podľa presne stanovených zvykov, ktoré sa do bodky dodržiavajú.

Tam, v plných uliciach zbožných ľudí bolo cítiť silu, odhodlanie a presvedčenie skutočných kresťanov, pre ktorých nikdy nie je návšteva kostola nedeľnou povinnosťou. Procesiu vnímajú ako vysoko citlivý, osobný, duchovný zážitok, na ktorý sa treba pripraviť a prežiť ho s úctou a v duchu tradícií.

Talianske la dolce vita však nie je len o dobrom pohodlnejšom, príjemnejšom, duchovnejšom živote blízko mora. Ale určite aj o pocite prajnosti a hrdosti na to, že niekto, kto má talent a výnimočné schopnosti, sa mohol aj „vhodne predať“. A Taliani vždy vedeli byť nesmierne hrdí na kohokoľvek z ich národa, kto čosi veľké dokázal, hoci žil aj mimo ich krajiny.

Porovnajme si to s tým naším podivne podozrievavým postojom ku každému, kto má úspech a s tým aj väčšie peniaze. Prečo fabulujeme, že k nim „určite prišiel“ nejakým nekalým spôsobom?

To nie je pľuvanie na vráta vlastnej stodoly, no Slováci si vedeli vždy v dobrom zapriať: Ak mne zdochla koza, tak nech susedovi skape aspoň prasa.

Odcestovať niekam inam, najlepšie k moru, aspoň na pár dní, vám vyčistí hlavu od negativity, zloby, strachu a podozrievania. Kopí sa to na Slovensku desaťročia, ako neviditeľná, veľká skládka odpadkov. Vieme o nej všetci a aj nám riadne smrdí, ale všetci do nej stále čosi osobné, nevábne, prikladáme.

Tak je to u nás a zasa inak v Taliansku. A akoby mi aj príroda chcela dať za pravdu. Keď sme na veľkonočný pondelok sedeli podvečer v kaviarni v Bari, pálilo slnko a bolo 26 stupňov. Vo Schwechate po polnoci lialo ako z krhly a bolo osem. Teplo a slnko, zima a tma.