Hviezdna Jana Kirschner otvorila okno obyčajnosti. Urobila to suverénnym spôsobom

BRATISLAVA – Desať rokov čakania na nový štúdiový album Jany Kirschner Obyčajnosti sa oplatilo. Platňa slovensko-anglickej speváčky, skladateľky a textárky má mnohé znaky autorskej novátorskosti a neobyčajnosti.

Potvrdzuje, že pre autorku je experimentovanie a nachádzanie nových foriem, výrazov či náhľadov na hudbu a jej formy tým, čo ju v muzike baví. Magickým miestom, kde sa nanovo našla. A poslucháčov jej snaženie stále nadchýna!

Jana Kirschner predstavila pred dekádou svoje najexperimentálnejšie dielo Moruša biela a Moruša čierna. Platňami ukázala, že o hudbe hlboko premýšľa a je pre ňu zvnútorneným, dlhodobým, intímnym tvorivým procesom, kde si nekladie žiadne mantinely.

Texty aj hudba boli dlhodobo pripravované a nič nebolo nechané na náhodu.

Pri tvorbe nového albumu Obyčajnosti (Slnko Records 2024) zvolila Jana iný pracovný prístup. Chcela, aby jej novinku tvorili skoro okamžité výpovede a určila si pravidlo 15 minút. Pracovala len s tým, čo jej v danej chvíli napadlo a nemala ďalší (pripravený a premyslený) plán, na akú cestu sa pustiť a námet rozvinúť.

Podobná tvorba je vlastne čírou a intuitívnou improvizáciou a vyžaduje si veľké sústredenie a sebakontrolu.

Taktiež momenty skoro jasnozrivého precitnutia a spojenie s akýmsi „vesmírnym, tvorivým univerzom“ odkiaľ tí šťastnejší z muzikantov čerpajú nápady. Tí ostatní sa k nim môžu dopracovať dlhodobou prácou doma či v štúdiu s pomocou ostatných (nechcem povedať menej talentovaných).

Podobne zacielená tvorba bola pre Janu Kirschner ťažká aj preto, že autorka si sama sebe zakázala opravovať sa.

A tak vlastne ponúka piesňový denník, ktorý nie je príliš poznačený filozofovaním s variáciami prvotného nápadu, popis, čo sa môže ľahko zmeniť na čosi, čo by speváčka nechcela.

Jana Kirschner sa ale určite nijako nezmenila v tom, ako sa snaží odhaliť bez zábran a záclon svoje vnútro. A nehanbí sa byť aj celkom „obyčajnou“.

Silná vnútorná introspekcia, sústredenie sa na vnímanie, keď sa myšlienky roja, kopia a variujú, je neľahkým prostriedkom pre tvorbu piesní. Pretože nikdy nie je jednoduché, ktorú myšlienku si ako nosnú vybrať, a akú okamžite odmietnuť.

Jana Kirschner má však ako autorka tú nespornú, tvorivú výhodu, že jej manžel Eddie Stevens je ostrieľaný producent.

On veľmi dávno pochopil, že jeho žena má všetky predpoklady na to, aby sa vyčlenila z popového mainstreamu. Preto povzbudil a naďalej podporuje jej zvukovo-hudobno-textové hľadačstvo (nech by už išla akýmkoľvek smerom).

Jana už vie, že súzvuk, harmónia, popevok či zvuk sú rovnako zaujímavé a nosné a dajú sa využiť ako to najpodstatnejšie zo skladby. Tá môže byť zaujímavou ako jedným slovom, ojedinelým rytmickým nástrojom alebo tajomným podkladom syntetizátorov, ktoré akoby ani nemali jasné ukotvenie.

Aj nový album Jany Kirschner ukazuje, že speváčka je stále rovnako tak spätá s rodným Slovenskom, ako novou vlasťou, Anglickom.

Táto dvojjedinosť a premostenie oboch kultúr jej tvorbe pomáhajú a robia ju „exotickou“. Krajina, o ktorej tak rada spieva a ktorou sa rada prechádza, môže byť rovnako tá naša, ako aj tá cudzia.

My ako poslucháči nemusíme hádať, kam nás práve Jana priviedla. Ak ide o spomenuté krajinárske motívy, jasným príkladom je pieseň Chcela by som, kde sa spieva: „Poľana spieva, šumí háj, naplní srdce po okraj.“

Inde zasa s neskrývaným nádychom nostalgie a možno aj smútku zaspieva: „Malá je táto zem, malý je národ v nej a ľudia v nej bežia ako tá rieka, do sveta.“ Odkazy na Slovensko sa však nenesú len v poetizujúcom duchu.

Jana Kirschner v skladbe Delia nás reflektuje aj na znepokojivú spoločenskú situáciu v našej krajine.

V inej, intímnejšie vyladenej skladbe Struny priznáva, že odmalička v sebe mala struny, melódie a tóny a my jej to radi uveríme.

Jana však hovorí aj o partnerskom spolužití (A po nás potopa) alebo o sebaspytovaní: „Môžem sa pomýliť a nemusím byť presná, vážim si svoje omyly a smútim iba v piesňach.“

Album Obyčajnosti (Slnko Records 2024) vznikal v dobe covidu. Asi aj pre radosť a zdá sa, že ani nemal hitovo-rádiové ambície. Napokon, niektoré skladby majú aj 7 minút.

Nahrávalo sa v Londýne s kapelou Mad Mad Mad, ktorá momentálne hráva so svetovo uznávanou írskou hudobníčkou Róisín Murphy.

Ak si CD poslucháč vypočuje na jeden „nášup“, určite mu napadne, že je výborné na ďalšie, oveľa sústredenejšie počúvanie. Iba tak sa dokorán otvorí. No bude veľmi zaujímavé sledovať, ako ho zvládne Jana Kirschner s kapelou odprezentovať na aprílovom turné po Čechách a Slovensku.