Strašidelné miesta starej Bratislavy. Len pre silné nátury

BRATISLAVA – Na Slovensku máme množstvo lokalít, kde sa podľa legiend udiali strašidelné veci. Aj v bratislavskom Starom Meste nájdete niekoľko miest, kde aj dnes počas niektorých nocí stretnete prízraky, démonov a duchov. Zreteľne tam počujete kroky, búchanie, hlasy, ako aj výkriky zmučených a nespravodlivo odsúdených duší ľudí, ktoré dodnes nevedia nájsť pokoj v nebi. Preto blúdia stáročia po miestach svojich hriechov a desia živých.

Na Slovensku sa nachádza množstvo prastarých pamiatok, ktoré obľubujú nielen domáci, ale aj zahraniční turisti.

Niektoré z týchto lokalít však majú veľmi temnú históriu (Čachtice, Likavský hrad, Liptovský hrad, Bojnický zámok, Seredský kaštieľ atď.), ktorá sa spája nielen s hromadnými vraždami, ale aj príšerným mučením, čarodejníctvom, nevysvetliteľnými zmiznutiami či paranormálnymi javmi. 

Vďaka tomu, že sme malá krajina, je návšteva týchto strašidelných miest jednoduchou záležitosťou. Preto ich môžete vidieť hneď niekoľko v rozmedzí jedného dňa. Aj v Bratislave je zopár lokalít s temnou históriou, ktoré sa oplatí navštíviť. Teda pokiaľ sa ničoho nebojíte.

Čierna pani sa dodnes prechádza na Michalskej veži

Michalskú vežu, ktorá je v srdci historického centra Bratislavy, je najlepšie navštíviť počas májových teplých noci, ak chcete zažiť niečo skutočne strašidelné. Hovorí sa totiž, že v tomto čase je možné na nej bežne vidieť ducha Uršuly alebo Čiernej pani, ako sa prechádza celé hodiny vo veži.

Nejde o poveru. Agáta a Uršuľa boli nerozlučné kamarátky. Obe chodili denne do Prešporka, kde pracovali ako práčky. Dievčatá sa v centre mesta zaľúbili do statného mäsiarskeho tovariša. Mládencovmu šarmu podľahli obe dievčatá. No mladík stále viac uprednostňoval len Agátu.

Uršuľa na svoju kamarátku veľmi žiarlila, až ju znenávidela a vymyslela diabolský plán. Napísala na magistrát list, v ktorom udala Agátu, že je roky bosorkou. Obcuje s diablom a ľuďom robí už dlho príšerné veci.

Agátu zatkli a v roku 1602 postavili pred súd. Počas vypočúvania a mučenia sa priznala, že vyrobila mastičku, ktorou usmrtila údenára. Taktiež pre zisk počarovala aj bohatému starcovi, ktorý celé týždne kašľal, potom oslepol a zomrel. Priznala aj účasť na čarodejníckych sabatoch.

Súd ju uznal vinnou v 24 bosoráckych skutkoch. Upálili ju 24. mája 1602 priamo pod Michalskou bránou. To dnes dokumentuje pamätná tabuľa vsadená do chodníka. Je presne na mieste popravy. (Hodnoverným dôkazom je aj viac než dvesto strán písomností opisujúcich detailne výsluch Agáty.)

Na príšernú smrť kamarátky sa pozerala zblízka spokojná Uršuľa, ktorá však svojho milého späť nezískala. Po čase ju začali ťažiť výčitky svedomia, do roka dostala ťažkú chorobu a zomrela.

Nešťastný duch Uršule nenašiel nikdy pokoj. Hodinu pred polnocou sa zjavuje v čiernych šatách počas májových nocí na Michalskej veži. Pozerá smerom, kde upálili Agátu, vzdychá a nahlas deklamuje čudesné slová. Okrem toho je počuť 24. a 25. mája o polnoci aj Agátine vzlykanie a potom šialený krik. Podobný tomu, ako keď ju upaľovali na hranici.

K Michalskej veži sa viaže aj iná nebezpečná povera: keď pôjdete popod Michalskú bránu v letnú noc, mali by ste byť úplne ticho. Vo veži sa totiž skrýva aj duch mestského kata. Ten spáchal toľko zločinov, že jeho duch nenašiel pokoj a blúdi stáročia po Michalskej ulici.

Hoci stínal na príkaz mestských pánov, popravil aj desiatky úplne nevinných ľudí. Ak ducha kata vyrušíte, zjaví sa za vami, a ak k nemu nebudete úctivý, zahalí vás do plášťa. Potom rýchlo ochoriete a umriete.

Démon odniesol statkára z bratislavskej radnice

V Bratislave je ďalšie strašidelné miesto, o ktorom asi neviete. Stará radnica na Hlavnom námestí patrí medzi najstaršie budovy v celom meste. Lokalita je spájaná s viacerými desivými príbehmi.

Jedným z nich je aj v kronike mesta zaznamenaný príbeh zo 17. storočia o vdove Agáte a jej troch deťoch, ktorej bohatý statkár ukradol polia. Muž tvrdil, že manžel vdovy súhlasil s vrátením veľmi úrodných polí po jeho smrti. Preto si ich okamžite musí vziať späť. Žena však o žiadnej dohode nevedela.

A tak žiadala, aby nový majiteľ pozemku pri prepise prisahal na Bibliu, že táto dohoda bola uzavretá. Ako klamlivo prisahal, držiac ruku na Biblii, cez dvere radnice s príšerným hukotom vletel démon a odvliekol ho kričiaceho preč. Už ho nikdy nikto nevidel.

Jeho veľký majer aj so stajňami o týždeň nato zachvátil záhadný požiar a ľahol popolom. Portrét tohto zločinného muža možno nájsť na stene budovy radnice dodnes.

Prešporský duch nechal žeravý odkaz na truhlici

Táto udalosť zaujala vtedajší Prešporok natoľko, že na chvíľu zabudol aj na blížiace sa turecké nebezpečenstvo. Tajomná ruka vypálená na drevenej doske je i dnes v pokladnici Dómu sv. Martina v Bratislave.

Jej vznik je priamo spätý s osudom 19-ročnej Reginy Fischerovej z Hallstattu. Tá pracovala ako slúžka a bola ubytovaná u svojej rodiny v nájomnom dome grófa Pavla Pálffyho pod Bratislavským hradom. Od 23. júna 1641 do nedele 29. júna 1642 sa Regine Fischerovej viac ako stokrát zjavil duch. Predstavil sa jej ako bývalý richtár na Zuckermandli – Hans Klement Zwespenbauer.

Reginu dôrazne žiadal, aby od jeho vdovy vypýtala 200 zlatých, ktoré ešte počas života ukradol pri lúpežnej vražde. Pre tento zločin je stále v očistci, kde jeho duša príšerne trpí. Utrpenie sa môže skončiť iba splnením sľubu, ktorý dal tesne pred smrťou.

Odprisahal, že zo zločinne nadobudnutých peňazí dá zhotoviť pre hlavný mestský kostol sochu Bolestnej Matky, ktorá drží v lone svojho Syna sňatého z kríža.

Prízrak na dôkaz svojej existencie odtlačil dožerava rozpálenú ruku na veko drevenej truhlice obalenej plátnom. To sa stalo v noci na 23. júna 1641. V dreve ostalo vypálených päť prstov a viaceré tajomné znaky (sú súčasťou expozície Dómu sv. Martina).

Prípad začal v lete 1642 vyšetrovať ostrihomský arcibiskup Imrich Losy zriadením zvláštneho tribunálu. Reginine výpovede potvrdilo 32 prísažných svedkov. Evanjelici, katolíci, rehoľníci z radov jezuitov aj františkánov. Takisto viacero kanonikov, kaplánov a bohoslovcov. Výpoveď Reginy Fischerovej je veľmi dôkladne zaznamenaná aj dobovými svetskými vyšetrovateľmi.

Pálfyovci ako vtedajšia mocná a veľmi vplyvná rodina mali výbornú povesť. Aby sa vyhli akémukoľvek škandálu, nechali všetky Reginine svedectvá zapísať do posledného detailu. Sochu Piety, ktorá je stále v Dóme, vytesal za peniaze vdovy následne sochár Juraj Scheibele. (Legenda hovorí, že duch richtára pomohol nájsť sochárovi správne drevo na sochu.)

Duch richtára až po osadení sochy našiel pokoj a už sa nikdy nezjavil. No úcta ľudí k soche milostivej Sedembolestnej Panny Márie rýchlo narastala. Najmä pre početné zázračné uzdravenia ľudí a ich príbuzných, ktorí sa k nej modlili od okamihu jej umiestnenia do Dómu (len medzi rokmi 1700 – 1750 ich bolo cirkevne potvrdených vyše 250).

No v 16. až 18. storočí stretávali pri Dóme ľudia bežne skupiny duchov nemeckých vojakov, ktorí v roku 1052 neúspešne obliehali Bratislavský hrad. Ich telá sú dodnes v neoznačených hroboch kdesi pod ním.