Chlieb je naša národná potravina. Prečo ho nahrádzame čudom z igelitového vrecka?

BRATISLAVA – Najznámejší slovenský zvyk vítania vzácnych hostí je s chlebom a soľou. V tomto akte je chlieb základným symbolom pohostinnosti. Soľ, ktorej sa v minulosti pripisovali magické schopnosti, symbolizuje očistenie, ochranu a tiež zdravie.

Dnes dostanete chlieb v množstve podôb a verzií. Žiaľ, s tým „posvätným“ to má pramálo spoločné.

Chlebu ako základnej a vzácnej potravine sa v ľudovom prostredí prejavovala vždy veľká úcta. Považoval sa za „boží dar“ a podľa toho sa s ním aj zaobchádzalo. Skutočnosť, či ho bol dostatok, alebo úplne chýbal, rozhodovala často o prežití celých národov. Vyrastal som v 60. rokoch minulého storočia na dedine, a tak som ešte zažil, ako babička piekla raz do týždňa v peci chlieb. Už samotné pečenie chleba pripomínalo v mnohom rituál.

Od zarábania kvásku, až po samotnú konzumáciu sa zvykol chlieb požehnávať sedemkrát. Posledné požehnanie bolo práve pred samotným prvým krájaním. Na požehnanie nožom do chleba moja babička naznačila kríž. Keď už bol chlieb rozkrojený, nikdy nezostával nakrojenou stranou otočený k dverám. Privolalo by to na celú rodinu biedu.

Na vôňu a chuť tohto tradičného zemiakového chleba, ktorý vydržal čerstvý týždeň, nikdy nezabudnem. Tak ako v iných rodinách na dedine, aj ten náš boží dar, býval zabalený v ľanovej utierke a ležal na polici. Nikdy mi neprestal chutiť.

Podobný chlieb ste si ešte pred takými 30 rokmi kúpili aj v Bratislave. Povedzme do chýrnej pekárne v Prievoze sme chodili po guľatý, čerstvý a voňavý chlebík roky. Dnes podobnú nájdete v Rovinke.

No každý má už asi zlú osobnú skúsenosť aj s chlebmi (či pečivom) v rôznych hypermarketoch, z ktorých sa chlieb po dvoch dňoch drobí. Takmer sa nedá krájať, zgumovatie a rýchlo splesnie. Nie som pekár, takže neviem, v čom je chyba. Ale hľadal by som ju v nevhodných, nekvalitných surovinách, zbytočných prísadách a umelých príchutiach, ktoré do chleba nikdy nepatrili.

Nie je tajomstvom, že niektoré obchodné reťazce predávajú svoje chleby a pečivo ako úplne čerstvé, z pece. Ale ide len o zohriaty, zmrazený polotovar, dovezený odniekiaľ z Poľska či Dánska. Takéto výrobky môžu niekde stáť v mrazničke aj pol roka. Potom, keď sa dopečú, už strácajú masívne svoje kvalitatívne hodnoty. Nemajú vôňu a chuť chleba, či pečiva, majú čudesnú štruktúru, na ktorej je viditeľné, že boli zmrazené, zohriate a dopečené. Rýchlejšie starnú a niekedy sa už na druhý deň nedajú konzumovať.

Asi ani vás neteší stáť 15 minút pri pulte s chlebmi a čítať všetky štítky, (ak vôbec existujú) ktoré popisujú zloženie jednotlivých výrobkov. Aby ste sa dopátrali k niečomu, čo by sa zložením najviac podobalo chlebu. Spoľahnúť sa na zrak a vôňu by bolo chybou. Tie vám nezaručia nič.

Mňa osobne tak trochu mrzí, že sa tvárime ako kresťanská krajina a aj v našich hlavných modlitbách je chlieb spomínaný ako vec posvätná. No aj tak sa k nemu chováme mimoriadne macošsky, akoby sme zabudli, že je z obilia.

Aj dnes to mnohí z nás volajú – zbožie. Jedno staré slovenské porekadlo hovorí „Sejem zbožie, vo meno božie!“ Áno, obilie sa pokladalo za priamy dar od Boha. Dlhé storočia sme mali presné, odskúšané a kvalitné receptúry na prípravu cesta, aj upečenie chleba. Tam nebolo treba nič meniť. Chlieb bol dokonalý. Až moderná doba so svojimi dochucovadlami, umelými prísadami, farbivami a prostriedkami na predĺženie trvanlivosti spôsobila, že sa aj chlieb stal „ihriskom“ podivných experimentov.

A tak to neslávne dopadlo. Státisíce z nás nejedia chlieb, ale akýsi polopriemyselný produkt, ktorého ingrediencie sú anonymné, neznáme a skoro nedohľadateľné. Zmrazené, upečené polotovary, čo si pre istotu nakúpia do zásoby, zamrazia zas, aby boli potom “ako čerstvé“. Čudo z igelitového vrecka, ktoré nepoznalo ruku pekára.