Národnostná rôznorodosť bola v minulosti fenoménom Bratislavy. Viete, aké národy tu žili?

BRATISLAVA – Územie dnešnej Bratislavy bolo v minulosti po národnostnej aj jazykovej stránke veľmi rozmanité. Na konci 19. a na začiatku 20. storočia bola Bratislava jazykovo bohatým mestom, v ktorom sa komunikovalo aj na verejnosti viacerými jazykmi.

V Bratislave bola národnostná rôznorodosť zaznamenaná už v dávnej minulosti. Keďže Nemci osídľovali v hojnom počte od stredoveku Bratislavu, bola až do druhej polovice 19. storočia výrazne nemeckým mestom.

Nemecky hovoriace obyvateľstvo tvorilo jadro hlavne v centre Bratislavy, žilo v Devíne, v Prievoze a v Petržalke.

Severný okraj mesta ako Lamač, Dúbravka, Rača, Vajnory, Záhorská Bystrica Karlova Ves a časť Devínskej Novej Vsi patrili k oblastiam, kde prevahu mala slovenčina.

Aj keď v Uhorsku silnela maďarizácia, nemčina zostala aj naďalej dominantným jazykom. Maďarský jazyk dominoval hlavne v Podunajských Biskupiciach a vo Vrakuni.

Od 16. storočia bolo mesto domovom aj pre Chorvátov. Na pravom brehu Dunaja s výnimkou Petržalky bol v okrajových štvrtiach pôvodne dominantný chorvátsky jazyk, ako v Jarovciach, Rusovciach, Čunove a v Kopčanoch. Veľké zastúpenie mali Chorváti aj v Devínskej Novej Vsi.

V súčasnosti sa v Bratislave k chorvátskej národnosti hlási iba zopár stoviek obyvateľov, najviac v Jarovciach. Chorvátski kolonisti zakladali aj Lamač, Dúbravku a Záhorskú Bystricu, kde sa síce usadili, ale postupne ustupovali slovenskému obyvateľstvu.

Aj dnešná hovorová slovenčina obsahuje množstvo výrazov z maďarčiny či nemčiny, čo svedčí o dlhodobom vplyve týchto jazykov na slovenčinu. Slangové výrazy ako šrac, hózentrógle, gauner alebo mešuge sa používajú aj v súčasnosti.

Po slovensky, nemecky a maďarsky komunikovali najmä sociálne nižšie postavené rodiny, z ktorých sa deti naučili komunikovať na ulici viacerými jazykmi. 

V bohatších rodinách bývala viacjazyčnosť menej rozšírená, okrem dominantnej nemčiny sa učili francúzštinu alebo angličtinu.

V medzivojnovom období umožňovala legislatíva etnickým skupinám používať menšinové jazyky pri úradnej komunikácii, ako aj v periodickej tlači. V rokoch 1918 až 1938 vychádzalo v Bratislave dokonca niekoľkonásobne viac nemeckých a maďarských novín než počas monarchie.

Bratislavská nemčina, známa ako kraxlhuberčina, bola vlastne rakúsko-bavorský dialekt veľmi podobný viedenskej nemčine, ktorý bol však odlišný od spisovnej nemčiny používanej v školách a na úradoch.

Rozmanitosť jazykov a kultúr sa postupne zmenila nielen vznikom Československa, ale aj po ukončení druhej svetovej vojny s vysídľovaním Maďarov a Nemcov, čo premenilo Bratislavu na jednojazyčné mesto.

Okrem Slovákov, Nemcov, Maďarov či Chorvátov boli v Bratislave zastúpení aj Taliani najmä v kominárskom cechu a Bulhari známi ako pestovatelia zeleniny. Židia tvorili približne desať percent populácie, mali svoje školy a synagógy.

Latinčina bola úradným jazykom Uhorska do prvej polovice 19. storočia, ktorá potom ako aj v iných častiach Európy stratila svoj význam.