Útulné kiná mojej mladosti zmizli. Moderné chrámy filmu ma nudia a rozčuľujú

BRATISLAVA – Asi vám už nič nehovoria názvy ako Pohraničník, Slovan, Hviezda, Obzor, Metropol, Palace, Tatra, Praha, Dukla, Mier, Máj, Čas, Nádej. Všetko sú to kiná mojej mladosti, ktoré boli kedysi v Bratislave. V súčasnosti sú buď zbúrané alebo prestavané na úplne iný účel – povedzme krčmu, klub, divadlo či obchod.

Kiná mojej mladosti nám všetkým vzal nový, nezmieriteľný, dravý kapitalizmus. V súčasnosti už nikoho nezaujíma, že pre nás vtedy nebezpečne mladých neslúžili primárne len na pozeranie filmu. Úplne bežne sme si ich premieňali na improvizované krčmičky, kde niekoľko fliaš počas predstavenia kolovalo medzi stále veselším publikom.

Kino mojej mladosti stálo za veľa, hoci cena lístku bola skôr symbolická, 3 až 5 korún (najväčšie peniaze, teda celých 10 Kčs, som vysolil za panoramatické Čeluste od S. Spielberga v kine Dukla). V kine mojej mladosti sme videli mnohé veľké filmy od svetových režisérov, ako boli Fellinni, Saura, Kurosawa, Kieslovski, Antonioni, Bergman, Szabó a mnohých ďalších. V súčasnosti si tieto filmy musíte objednať na digitálnych nosičoch, ak vôbec na nich už sú.

Na celý život mi zostal v pamäti film Solaris od Andreja Tarkovského z roku 1972, ktorý som videl ako dvanásťročný v kine Hviezda. Polovica našej ZDŠ išla vtedy povinne v rámci vyučovania na sovietsky film. Síce som ho dodnes celkom nepochopil, bol pre mňa skvelou pozvánkou na ďalšie filmy tohto veľkého ruského génia.

Cez Tarkovského filmy som sa dostal potom aj k iným dobrým ruským režisérom, ako Michalkov, Bondarčuk, Rou, Samsonov, Sokurov či Tabakov. Kde si dnes môžete pozrieť filmy režisérov z bývalého OST bloku, alebo republík bývalého Sovietskeho zväzu? No nikde. Nehovoriac o kinematografii africkej, ázijskej, juhoamerickej, ktorá sa do EÚ dostáva skutočne sporadicky.

Súčasné bratislavské kiná sú z 99 percent umiestnené vo veľkých obchodných centrách, kam ani nakupovať nechodím rád. A už veľmi nerád tam pôjdem do kina. Pri novinárskej projekcii filmu Napoleon som z tej hodinovej nepretržitej kanonády skoro ohluchol. Vysvetlí mi niekto, prečo musí byť hlasitosť zvuku v multiplexe nastavená tesne pod hranicou bolesti?

Nerozumiem tiež tomu, prečo sa tak tretina publika prišla do kina dosýta najesť. Pukance, načos, čipsy, oriešky, kola, čokolády, cukríky, to je už roky bežná klasika kinosál. Zažil som už ale aj pána s polovičkou grilovaného kuraťa, zaľúbený párik s dvoma veľkými menučkami od McDonalds či megakýbeľ kuracích stehien z KFC.

Napínavý 90-minútový horor mi spríjemňoval labužníckym mľaskaním sympatický brucháč, ktorý stihol zjesť tak do polovice filmu dve obložené bagety a tento zážitok zapil štyrmi plechovkovými pivkami. Potom si odgrgol ako bača Šperka a spokojne zaspal.

Už vôbec nemám chuť bližšie hodnotiť výber filmov, ktoré sa dostanú do distribúcie našich multiplexov. Z 90 percent je to bezduchá hollywoodská komercia, ktorá sa ani nedostane na dévedéčko. Nikto by si ho totiž nekúpil.

Návšteva kina v multiplexe sa stala už absurdne drahou záležitosťou. Za štyri vstupenky spolu s s občerstvením, ktoré asi deťom neodmietnete, dáte aj 60 až 70 eur, čo je cena 5 až 6 nosičov s Blue-ray filmami. A potom dostanete zdarma zážitok s pridanou hodnotou, o akej som hovoril.

Ani neviete, ako rád zájdem do kina Mladosť, ktoré sa ako jedno z mála starších chrámov filmu ešte zachovalo na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. S kapacitou 120 ľudí síce bude asi najmenším v Bratislave, ale tie filmy, ktoré som v ňom za socíku videl, vo mne vybudovali celoživotnú lásku a úctu k umeniu.

A netýka sa to, samozrejme, len filmu. Čo pekné mi v duši asi tak otvorí deviate pokračovanie Transformerov, ktoré mi bude ozvláštňovať partička odviazaných tínedžerov, čo ma bude priebežne obhadzovať poriadne premastenými pukancami? Nerád totiž chodím domov z kina riadne nasrdený!