„Reforma“ samosprávy. Zamyslenie obyčajného starostu

Je ako Columbova žena. Napriek tomu, že sa o nej často hovorí a príležitostne sa vyťahuje najmä v spojitosti s úspornými opatreniami, žiadna poctivá stratégia nie je hádam ani v rozpracovanom stave. Je síce pravda, že zopár pokusov a analýz za ostatné roky bolo, ale bez jasnej stratégie a cestovnej mapy. 

Vždy ma veľmi pobaví, keď sa celá problematika zúži na počet obcí a platy starostov. Pritom v najmenších obciach na tie platy často nemajú v rozpočte peniaze, aj keby chceli.

Aká je teda realita a kam by sa to celé mohlo uberať?

V prvom rade sa problematika nesmie upínať len na samosprávu. Ak treba niečo reformovať, je to predovšetkým štátna správa. Bez jej profesionalizácie sa ako krajina nepohneme vpred.

Tak napríklad v Česku končí štátna správa na ministerstve. Všetky ostatné kompetencie vykonávajú samosprávy. A keď sme pri našich západných susedoch, je potrebné povedať, že inšpirácií by sa dalo čerpať neúrekom. Viacúrovňová samospráva je cesta, ako reformovať nezmyselný systém tisícov kompetencií.

Je nemysliteľné, aby obec z „Hornej-Dolnej“ so 100 obyvateľmi vykonávala vyše 4 000 kompetencií a mala na to rozpočet pár desiatok tisíc, rozumej pri 100 obyvateľoch, je to niekde medzi 20-30-tisíc eur.

Kľúčom je princíp subsidiarity. Majme v regiónoch a obciach kompetencie, ktoré dokážeme a sme schopní zvládnuť. Tie, ktoré nie sú v našich silách, presúvajme na vyššiu regionálnu správu, okresné mesto či župu. Usporiadanie kompetencií na základe subsidiarity je kľúčové pre rozvoj samosprávy na Slovensku. 

Druhým kľúčom k úspechu je spolupráca

Ak kritici upozorňujú na neefektívnosť rozdrobenej samosprávy, v jednom majú pravdu. Veľa vecí totiž robíme takmer 3 000 ráz (asi 2927 samospráv je na Slovensku). Samosprávy však už v minulosti ukázali, že sa vedia spájať a vedia prevziať aj spoločné kompetencie. Často je však prekážkou efektívnej spolupráce práve jestvujúca legislatíva.

Jedným zo spoločných problémov je problém donekonečna omieľanej hospodárnosti. Poviem to z pozície starostu malej obce, nehospodárnosť malých obcí je absolútny blud. Viem to z vlastnej skúsenosti.

Keď som pred 14 rokmi nastúpil na miesto starostu, kúpil som si vo výpredaji obchodného reťazca kancelársku stoličku v hodnote 69 eur. Dodnes mi spoľahlivo slúži. V kancelárii mám aj pohodlnú pohovku, darovala mi ju známa. Nábytok som zdedil po predchodcovi a neplánujem ho meniť. Jazdím na vlastnom aute a zo súkromných peňazí si hradím aj pohonné látky. 

Keď prišiel covid, bolo potrebné urobiť opatrenia na dezinfekciu rúk. Našli sme lacné riešenie dávkovača, kúpili sme ich 6, tuším za 12 eur/kus a sám som ich namontoval. Ku škôlke, na obecný úrad, do kultúrneho domu a aj na tri zastávky medzimestskej dopravy. Takto sa hospodári v malých obciach.

A verte, že z osobných skúseností a návštev kolegov z väčších obcí viem, že čím väčšia samospráva, tým voľnejší prístup k šetreniu a hospodárnosti. Už len spomínané dávkovače dezinfekcie som obdivoval na úradoch kolegov na špeciálnych stojanoch za stovky eur. Minule kolega spomenul, že novej vedúcej zamestnankyni zariadil novú kanceláriu za dve tisícky. Z pohľadu malých obcí sú takéto nákupy niečo nepredstaviteľné. Tam, kde nie sú peniaze, sa len veľmi ťažko môžu nehospodárne míňať. 

Príkladov na hospodárnosť by som vám za roky praxe vymenoval desiatky, ale jeden za všetky. V obci staviame novú Požiarnu zbrojnicu. Rozpočet od projektanta bol na 170-tisíc. Svojpomocne s dobrovoľnými hasičmi sme stavbu postavili za cca 53-tisíc. Ešte tak 2-3 tisícky a môžeme kolaudovať.

Ako by to dopadlo vo väčšej obci či meste, kde majú lepšie finančné zázemie? Obstarali by stavbu za 170- tisíc a možno s prácami navyše by ju za 190-tisíc či 200-tisíc aj dokončili. Tam, kde sú peniaze, tam významnou mierou klesá ostražitosť pri ich míňaní. 

Ale poďme k meritu veci

Dookola počúvame o potrebe reformy a potrebe zlučovania obcí. Dánsko je výstavnou skriňou všetkých demagógov, ktorí o tejto problematike radi hovoria. A viete, kde je pes zakopaný? V tom slávnom Dánsku, kde všetko dobre funguje, majú v samospráve asi 17-tisíc eur na obyvateľa ročne.

Viete, koľko má priemerná samospráva na Slovensku? No podržte si klobúky. Je to „až“ 1 400 eur. Naša obec hospodárila v minulom roku s príjmami na úrovni okolo 200-tisíc. Pri 370 obyvateľoch je to len 540 eur na obyvateľa. V tých 1 400 eurách sú totiž rozpustené aj peniaze veľkých miest, ktoré čerpajú na svoje miliónové projekty.

Poviem vám, ak by naša obec mala príjem ako v tom ospevovanom Dánsku, zlaté kľučky by sme mohli montovať a služby, čo by sme vedeli za tie peniaze ponúknuť občanom, by nám – verte či nie – aj v Dánsku závideli. 

Čo dodať na záver? Azda len malý návod na úspech. Reformovať štátnu správu, zaviesť viacúrovňovú samosprávu, zjednodušiť legislatívu a vytvoriť podmienky na kvalitnú spoluprácu s podporou SMART riešení a AI. A to najdôležitejšie – dofinancovať samosprávu, aby nebalansovala na hranici prežitia, ale mohla realizovať svoje rozvojové plány bez toho, aby bola odkázaná na fondy či dotácie. 

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.