Ondrej Nepela, slovenský kráľ ľadu. Svoje najväčšie tajomstvo si odniesol do hrobu

BRATISLAVA – Bol temer nedostižným hrdinom československého športu a žiarivou hviezdou svetového krasokorčuľovania. Za svoj krátky život dosiahol neuveriteľné množstvo úspechov, ktoré ho právom vyniesli medzi najväčšie ikony športového neba. No nemal žiadne detstvo, osobný život, priateľov, lásky. Robil vždy presne to, čo mu prikázali a čo sa od neho očakávalo. Naplno žiť začal až po svojej emigrácii.

Ondrej Nepela sa narodil 22. 1. 1951 v Bratislave. Už ako šesťročný obdivne sledoval Karola Divína, ktorý sa na bratislavskom zimnom štadióne stal prvýkrát majstrom Európy. Onedlho presvedčil rodičov a podľa Divínovho vzoru začal aj on na ľade skúšať krasokorčuliarsky dlhý sklz, ktorý sa neskôr zmenil na zložité vzorce. Krkolomné skoky a figúry, pri ktorých fanúšikovia zabúdali dýchať.

Chlapec, ktorý nikdy nemal detstvo

Ondrej mal obrovské šťastie, že sa ho ujala skvelá trénerka a odborníčka. Osoba športu úplne oddaná, viedenská rodáčka Hilda Múdra, (pôvodným menom Hildegard Klimpel) a stala sa prvou a jedinou „Ondrejkovou“ trénerkou.

„Prišla za mnou jedna pani, predstavila sa ako Nepelová, že vraj jej syn korčuľuje v klube už dva týždne, ale žiadny tréner sa mu nevenuje. Dávala mi stokorunáčku, tú som si nevzala, ukázala mi Ondríka a ja som sa rozhodla, že sa mu budem venovať. Bol to najlepší krok, aký som mohla urobiť,“ spomína trénerka na začiatky pätnásťročnej spolupráce s Nepelom vo svojej autobiografii.

Malý Ondrík mal k tejto skutočne múdrej pani a hlavne vynikajúcej trénerke, ktorú až do svojich posledných dní volal „teta“, mimoriadne blízky a otvorený vzťah. Bola jeho trénerkou, ale aj psychológom, dôverníčkou a najlepším priateľom.

Ondrej aj jeho trénerka, ktorú familiárne prezýval „teta Hilda“, bývali v jednom paneláku na bratislavskom sídlisku Dúbravka. Pani Múdra bola pre Nepelu druhou matkou, ktorej veril viac než sebe. Ondrej nespoznal nikdy klasický život dieťaťa plný hier a zábavy s kamarátmi.

Už pred piatou hodinou ráno sa zobúdzal na zvuk naštartovaného motora auta, ktoré ho vozilo na zimný štadión. Zatiaľ čo Ondrej už tvrdo zarezával korčuľami do ľadu, skákal, padal a zasa vstával, jeho spolužiaci ešte spali.

Voľný čas pre malého Nepelu neexistoval a s enormným úsilím sa sotva stihol pripraviť do školy. Nepelov denný režim bol daný: tréning – škola – tréning – spánok. A celé mesiace a roky stále, nemenne, dokola, ďalej, to isté!

Nikdy nekončiaca drina priniesla prvé veľké úspechy

Profesionálny debut Ondreja Nepelu sa uskutočnil na majstrovstvách sveta 1964 v nemeckom Dortmunde, kde skončil na 17. mieste. Blížili sa Zimné olympijské hry 1964 v Innsbrucku, na ktoré mu pomohol s prípravou aj jeho idol, legendárny slovenský krasokorčuliar Karol Divín.

Ondrejova úloha na jeho prvej olympiáde bola prostá: predstaviť sa krasokorčuliarskemu svetu v čo najlepšom svetle. Nikto zatiaľ neveril, že by mohol nesmelý tínedžer zažiariť medzi dospelými mužmi.

Iba trinásťročný Nepela bol po povinných cvikoch predposledným, no po voľných jazdách poskočil na konečnú 22. priečku. To bolo pre Ondríka veľkou motíváciou k ešte tvrdšiemu tréningu. Prišiel rok 1965 a s ním sa začala rodiť veľká slovenská a svetová krasokorčuliarska legenda.

Do roku 1968 získal mladý závodník tri bronzové medaily na majstrovstvách Európy a popri tom obsadil vždy najvyšší stupienok majstra republiky v rodnom Československu.

Na druhú olympiádu vo francúzskom meste Grenoble sa Ondrej veľmi tešil a mnohí čakali aj medailu. No na Olympiáde skončil ôsmy, čo nebol neúspech, ale ambiciózny Ondrej to za úspech rozhodne nepovažoval. Cítil, že už má na viac. A mal pravdu!

Už v roku 1969 Nepela vybojoval prvé európske zlato a potom sa príliv medailí akoby ani nechcel zastaviť. Nepelove fenomenálne nacvičené, dokonalo zvládnuté povinné cviky, ktoré boli jeho najsilnejšou zbraňou, mu začali prinášať jeden triumf za druhým. 

Do roku 1973, kedy ukončil kariéru, získal päťkrát za sebou titul majstra Európy (1969 až 1973) a trikrát za sebou titul majstra sveta (1971 až 1973). Vrcholu kariéry sa dočkal v roku 1972 až v ďalekom Japonsku na svojej tretej ZOH v Sappore, kde bol zlatým. A to aj napriek pádu.

Život si začal užívať až po emigrácii do Nemecka

Po životnom úspechu zo Sappora Ondrej chcel odísť do športového dôchodku a túžil len po jednom. Aby mohol jazdiť len pre radosť ľudí, v svetoznámej americkej šou Holiday in Ice. Tú mu komunistickí športoví funkcionári za dobrú reprezentáciu vlasti sľúbili.

No tí istí papaláši ho prehovorili, aby sa rozlúčil so svojím publikom doma. Pred jeho najvernejším publikom na majstrovstvách sveta 1973 v Bratislave. Unavený Ondrej tvrdo trénoval celý rok a jeho rozlúčková päťminútová jazda mu vyslúžila zaslúžené zlato.

„Bol to úplne najťažší večer v mojom živote. Ničila ma zodpovednosť obstáť doma, kde som šestnásť rokov pretekársky korčuľoval,“ povedal víťaz so slzami v očiach po svojom vysoko emotívnom vystúpení novinárom.

Potom si slovenský Ondrík splnil sen v americkej ľadovej revue Holiday on Ice, ktorej hviezdnou súčasťou bol skoro trinásť rokov. Po získaní licencie sa dvadsaťpäťročný Nepela stal v roku 1976 trénerom a jeho zverenkyňou bola aj nemecká krasokorčuliarka Claudia Leistnerová, ktorá v roku 1988 získala titul majsterky Európy.

„Nepela chcel odísť do zahraničia aj preto, lebo vedel, že by sa tam mohol priznať k svojej homosexuálnej orientácii. Mohol sa zamilovať a mohol snáď tú lásku aj zrealizovať,“ povedal o slávnom krasokorčuliarovi Jozef Židek, bývalý československý reprezentant v krasokorčuľovaní. 

No napriek svojej orientácii si v Nemecku Nepela vzal za ženu svoju venezuelskú kolegyňu zo šou Holiday on Ice. Pravdepodobne to bol však len symbolický krok k tomu, aby mohol zostať legálne v zahraničí a vyhol sa tak vyhosteniu.

Tréner s celoživotným, osobným tajomstvom

Vysnívaný život v Nemecku netrval dlho. Vo februári 1989 Ondrej Nepela zomrel vo veku 38 rokov v Mannheimskej nemocnici. O pravej príčine smrti sa nikde nehovorilo. Pôvodne bola diagnóza označovaná ako rakovina lymfatických uzlín. No neskôr sa ukázalo, že išlo o AIDS.

Choroba, ktorá bola v 80. rokoch aj vo veľkej a benevolentnej nemeckej homosexuálnej komunite veľmi rozšírená. Takáto informácia sa však do našich médií nikdy nedostala. O Nepelovej orientácii sa v socialistickom Československu nikdy nehovorilo.

Predsa len, do 60. rokov bola homosexualita trestným činom a hrozilo za ňu väzenie, nehovoriac o psychiatrickej liečbe. Pritom homosexualita u svetoznámych športovcov vtedy nebola ničím výnimočným.

Nepelovi obaja kolegovia a veľkí súperi, Brit John Curry a Toller Cranston zažili v tom období svoj coming-out. Kanaďan Cranston sa k inej orientácii priznal vo viacerých svojich bibliografiách. V tej poslednej dokonca podrobne opísal aj vzťah s Ondrejom Nepelom.

Jedným z mála ľudí, ktorí mali s Ondrejom priateľský vzťah, bol huslista Michal Talian. Spoznali sa v DPOH, kam Nepelu priviedol herec Anton Mrvečka (pozn. redakcie – jeho dcéry boli krasokorčuliarky). Časom ich priateľstvo silnelo a slávny športovec sa stal dokonca krstným otcom Talianových detí.

Ondro mal veľké srdce, a tak nebral kmotrovskú rolu na ľahkú váhu. Na Vianoce za krstniatkami chodil ako štedrý Ježiško s darčekmi. Mnohí nevedia, že Nepela si s nárastom popularity užíval aj náklonnosť nežnejšieho pohlavia. Skoro neznámy je jeho blízky vzťah s krasokorčuliarkou Lýdiou Bezákovou.

Ondrej Nepela podľahol AIDS a aj dnes sa zbytočne špekuluje o tom, či bol skutočne homosexuálom, alebo bisexuálom. Sexuálna orientácia Ondrej Nepelu však o ňom neprezrádza nič podstatné.

Dôležitým pre jeho osobný odkaz je to, že bol vtipný, inteligentný, skromný, úctivý a slušný človek. Dokonalý profesionál a úžasný športovec, ktorého nám v čase jeho najväčšej slávy závidel celý svet.