Premenujú petržalské Námestie hraničiarov na Námestie obetí hraničiarov?

BRATISLAVA – Námestie hraničiarov v Petržalke má viac než temné pozadie svojho názvu. Velebí totiž spomienku na vrahov minulého režimu. Podujatie pod názvom Spomienka na obete hraničiarov, ktoré sa uskutoční v Deň všetkých svätých, si uctí pamiatku nevinných obetí, ktorých cesta za slobodou skončila tragicky.

Kto boli hraničiari?

Pohraničná stráž, takzvaní hraničiari, bola vojenská ozbrojená zložka, ktorá mala na starosti kontrolu štátnych hraníc v období komunizmu. Prekročenie hranice bolo totiž považované za trestný čin „opustenia republiky“. Pri strážení hraníc im „pomáhali“ aj elektrické drôtené zátarasy, nastražené míny alebo služobné psy, ktoré človeka vedeli aj dotrhať. Najintenzívnejšie bola pritom sledovaná hranica s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom, nazývaná aj Železná opona. Ľudia túžiaci po slobode sa snažili dostať na západ aj napriek veľkému riziku smrti. Na československom úseku Železnej opony bolo od roku 1948 až do pádu režimu v roku 1989 zavraždených 280 „narušiteľov“, ako režim týchto ľudí nazýval. Z nich bolo 49 na slovenskom úseku hranice.

Príbeh Hartmuta Tautza

Hartmut Tautz bol nadaný hudobník – klarinetista, ktorý sa z dôvodu, že mal rodinu v Západnom Nemecku, nedostal do umeleckého súboru. Hnaný túžbou slobodne sa venovať hudbe sa preto rozhodol utiecť z východného Nemecka cez naše územie. Pri prestrihnutí signalizačnej steny na hranici nastal skrat a ten zalarmoval pohraničnú stráž Petržalka-Kopčany. Tí naňho pustili služobné psy, ktoré Hartmuta dobehli v kukuričnom poli a tam ho dohrýzli. Jeho zranenia neboli bezprostredne nezlučiteľné so životom, avšak hraničiari najskôr kontrolovali priestor v snahe zistiť, či nemal nejakého spoločníka, následne ho podrobili ešte výsluchu a lekársku pomoc privolali až potom. Tri hodiny po prevoze do nemocnice tak zraneniam podľahol. Umrel vo veku 18 rokov. To je len jeden z mnohých smutných príbehov obetí pohraničnej stráže, po ktorej je ešte stále v súčasnosti pomenovaná petržalská ulica.

Spomienka na obete hraničiarov

V stredu pri príležitosti Sviatku všetkých svätých organizuje vedec Martin Bednárik spomienkové podujatie venované obetiam pohraničnej stráže v období komunizmu. Uctiť si ich pamiatku môžete prísť o 14:00 na Námestie hraničiarov v Petržalke. Hostkou podujatia bude aj sociologička Soňa Gyarfašová, ktorá sa vo svojej práci venuje okrem iného téme vyrovnávania sa s dvoma totalitami. Hudobný sprievod bude pod taktovkou saxofonistu Mariana Jaslovského a gitaristu Petra Luhu.

Organizátor podujatia Martin Bednárik dlhodobo poukazuje na potrebu zmeny názvu tejto ulice. Robí to formou pripevňovania magnetiek na tabule s názvom ulice. Takto premenoval Námestie hraničiarov na Námestie obetí hraničiarov. „Svojho času som si uvedomil, že sa mi bridí napísať na list alebo pohľadnicu svojim rodinným príslušníkom adresu Námestie hraničiarov, keďže časť hraničiarov má na svedomí vraždy a únosy,“ prezradil Bratislavskému Štandardu Martin Bednárik a zároveň ponúkol alternatívu, ktorá sa na pôvodný názov ulice formálne čo najviac podobá.

Historické pozadie názvu

Námestie hraničiarov nesie svoj dnešný názov od 11. júla 1981. Tento dátum si komunistickí funkcionári vybrali zámerne pri príležitosti osláv 30. výročia prijatia Zákona o ochrane štátnych hraníc. Dnes máme rok 2023. Ubehlo už teda 34 rokov od pádu komunizmu a Námestie hraničiarov stále nesie svoj názov po vrahoch.

Vyrovnať sa s minulosťou nevieme hlavne pre byrokraciu

Najväčšou prekážkou zmeny má byť zdĺhavá byrokracia. Takáto zmena by totiž znamenala pre ľudí aj firmy nutnosť vybavovania nových dokladov. K 31. decembru 2022 evidovala matrika Miestneho úradu Petržalka 2 194 občanov nad 15 rokov s trvalým pobytom na Námestí hraničiarov. „Aj v prípade fyzických osôb podnikateľov, ako aj právnických osôb, by si uvedená zmena názvu ulice vyžiadala zmenu miesta podnikania, prípadne zmenu sídla,” priblížila vedúca petržalského právneho oddelenia Mária Petríková pre portál Naša Petržalka.

Martin Bednárik poukazuje na istú kostrbatosť takéhoto prístupu v 21. storočí. „Žijeme pritom v informačnej spoločnosti. Pre poskytovateľov poštových služieb by nemal byť problém naprogramovať, že dva alebo aj viac rôznych názvov ulíc môže ukazovať na tú istú adresu. V prechodných obdobiach po premenovaní sa to tak určite aj dialo. Takisto v etnicky zmiešaných obciach duálne názvy ulíc a námestí dávno máme. Technicky vzaté je jedno, či je dualita názvov etnická alebo názorová. Bol by to aj zaujímavý sociálny experiment – sledovať, ako sa s časom mení preferencia používania názorovo duálnych názvov,“ povedal nášmu denníku.

„Ďalším spôsobom, ako sa vyhnúť výmene dokladov, je premenovať iba tú časť ulice/námestia, kde žiadny obyvateľ ani firma, ktorú premenovaním nechceme zasiahnuť, nemá sídlo. V Bratislave tak vzniklo Námestie nežnej revolúcie alebo Ulica Borisa Nemcova,“ vysvetľuje ďalej.

Je tento proces skutočne tak náročný, aby sme mohli akceptovať, že v demokratickej krajine názvom ulice velebíme zločiny, ktoré stáli stovky ľudí život. Nemali by byť ulice, námestia a iné verejné priestory pomenované skôr po osobnostiach, na ktoré môžeme byť ako národ hrdí?