Dušičky slávime od 10. storočia. Preukazujeme nimi úctu, vďačnosť a rešpekt mŕtvym
Dušičky sú dôstojnu spominekou na našich zosnulých
Dušičky sú dôstojnou spomienkou na našich zosnulých. FOTO: Isus.
BRATISLAVA – Dušičky – ľudové pomenovanie Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých – zaviedli ako cirkevnú slávnosť v 10. storočí v ráde Benediktínov vo Francúzsku. O pár storočí neskôr sa slávila spomienka na zosnulých v celej západnej cirkvi. V súčasnosti je jedným z najvýznamnejších kresťanských sviatkov aj u nás.
Dušičky si pripomíname 1. a 2. novembra. Sviatok spomínania na zosnulých je ukotvený v dávnej minulosti. Ešte pred príchodom kresťanstva praktizovali slovanské národy rituály určené na oslavu a udobrenie si mŕtvych predkov – manistické obrady (staroveký manizmus učil, že žijeme iba vďaka tým, čo tu boli pred nami a naše rodinné putá neroztrhne ani smrť. U starých Slovanov neboli rodinou len rodičia a deti, ale kompletný rod – strýkovia, starí, prastarí rodičia, ako aj ich súrodenci).
Kultu uctievania mŕtvych predkov dalo nový význam až kresťanstvo. Kresťan verí, že človek sa rodí spolu s nesmrteľnou dušou, ktorá sa po smrti dôkladne očistí, a to utrpením v očistci. Očistec nesie v sebe prvok utrpenia, keďže každé zbavovanie sa zlých náklonností a návykov, s ktorými človek zrástol, je nepríjemné a bolestné. Ale zároveň je utrpením aj oddelenie od milovaného Boha ako zdroja všetkého šťastia, ktoré duša človeka musí v očistci znášať. Žijúci ľudia však môžu dušiam trošku pomôcť, povedzme modlitbami, obetami či získavaním odpustkov. Tak ich aspoň čiastočne vyslobodia z očistných múk.
Na duši by malo veriacim veľmi záležať. Pradávne predstavy o duši boli pritom naivné. V ikonografii sa zobrazovala ako biely obláčik, holubica či akési svetielko. Kresťanská vierouka učí, že ak človek umrie, ostáva istý čas duša v prítomnosti tela. Až neskôr sa od neho vzdiali. Aj apokryfné judaistické spisy z 2. storočia pred Kristom dosvedčujú, že vtedajšie náboženské zmýšľanie začalo chápať dušu dokonca ako niečo, čo si seba uvedomuje. Hoci je duša v podsvetí, predsa už tam, ešte pred vzkriesením tela požíva za svoj spravodlivý život akúsi odmenu. Alebo za hriešny život trest. Podľa Etiópskej Henochovej knihy (asi 150 pred Kristom) sú duše spravodlivých dokonca oddelené od duší hriešnikov. Hriešnici čakajú na súd v temnote. Spravodliví sú vo svetle zhromaždení okolo životodarného prameňa. V časoch, keď aj bohatší ľudia bývali v dreveniciach, sa verilo, že duša staviteľa domu – gazdu, po smrti zostáva na danom mieste, a to celé desaťročia. Niekedy sa môže dokonca vteliť do lasice, alebo hada. Podobný „domáci“ had je ale pre ľudí úplne neškodný a nesmie sa nikdy zabiť (žije pod prahom alebo pod pecou a je ochrancom rodiny – píše Nitrianska kronika zo 17. storočia). V minulosti ľudia umierali iba doma. Vždy za účasti celej rodiny. Nikdy nie sami, v nemocniciach či domovoch dôchodcov. Obriadenie mŕtveho bolo prirodzenou súčasťou pohrebu. Obliekanie, zhotovenie truhly, preloženie do nej, ako aj kozmetická úprava tela. Keď z veže kostola zazvonil umieračik, práca išla bokom. Ľudia sa svorne pomodlili za dušu zomrelého. V noci mŕtve telo strážili, bdeli pri ňom.
Smrť ľudia chápali v minulosti ako úplne prirodzenú súčasť života. No k mŕtvemu pristupovali so strachom, rešpektom a snažili sa s ním byť zadobre. Ak zomrel zlý človek, alebo ak došlo k vražde či nevysvetliteľnej smrti, ľudia sa obávali, že zosnulý „vstane z mŕtvych“. A bude žijúcim ľuďom škodiť. Revenantom mohol byť samovrah, upír, utopenec, šestonedieľka aj nepokrstené deti. Dokonca aj slovenské národy mali zvyk, ktorý bol v Indii zakázaný len pred 40 rokmi: Ak zomrel bohatý muž, zabili aspoň jednu jeho otrokyňu a pochovali ju spolu s ním. Rituál vychádza z predstavy, že aj po smrti má človek tie isté biologické potreby ako za života. Preto aj naši slovanskí predkovia dávali do hrobov v hojnej miere potraviny, nápoje, šperky a zbrane. Ak ste mŕtvym posmrtnú „výbavičku“ nedali, alebo ste ich patrične neoplakali, mohli škodiť živým. Rituálnou súčasťou pohrebu preto bývali plačky. Hlavnou vykonávateľkou obradného plaču pri pohrebe bola oplakávajúca vdova, matka, dcéra, či sestra mŕtveho. Plač musel zaznieť v tradíciou predpísanom čase a mieste aj intenzite. Aby sa posilnil upokojujúci účinok na zmätenú dušu mŕtveho.
V stredoveku ľudí pochovávali iba v blízkosti kostolov. Pohrebiská boli označené krížom, znamením očakávaného vzkriesenia. Celý cintorín bol bohoslužobný priestor a musel byť ohradený nepoškodeným múrom. Ten delil svet živých a svet mŕtvych. Svet svetský od toho posvätného. Na cintoríne platili a dodnes platia isté pravidlá. Nemôžete sa nahlas rozprávať, smiať sa, fajčiť, jesť, odpľúvať si, čo bolo chápané ako hrubé znesvätenie miesta. Boháčov a šľachtu pochovávali priamo v kostoloch do krýpt. Iných, chudobnejších, do rodinných hrobiek alebo do bežných hrobov označených dreveným krížom. V jednotlivých historických obdobiach boli vždy skupiny ľudí, ktorých považovali za nečistých. Tí nemohli byť pochovaní na cintoríne. Bol to kat, šarha, kováč, pastier, bača, nepokrstené deti a aj samovrahovia, ktorých pochovali na mieste ich smrti. Ľudia kedysi ozdobovali hroby iba čečinovými vencami a ručne vyrobenými kvetmi z krepového papiera. Ich farbu určil vek mŕtveho. Deťom na hrob dávali biele a ružové, starším ľuďom modré alebo fialové kvety. Zapáliť sviečky na hrob príbuzných ľudia chodili až v novembri. Na cintoríne sa zišla vždy celá rodina. Tak ako by to malo byť aj na tohoročných Dušičkách.
Andrej Danko mal po atentáte na Fica incident na benzínke
