Bojíte sa davu ľudí počas mestských dní? Užite si Železnú studničku

BRATISLAVA – Mestské lesy sú otvorené pre všetkých. Železná studienka je miesto, v ktorom si nájdu svoj priestor deti, bežci, cyklisti, rybári, mamičky s kočíkmi, ale aj aktívni dôchodcovia, ktorí dobre vedia, aké benefity pre naše telo a psychiku les prináša.

Je piatok ráno. Teplomer ukazuje sedem stupňov. Prví ľudia, ktorí zaparkovali na veľkom parkovisku pri Červenom moste, sa vyberajú na ranný beh alebo vyvenčiť svojich psíkov. Na toto miesto chodia pravidelne. Vedia, že cez týždeň doobeda tu ľahko zaparkujú. A, samozrejme, majú tu už svoje obľúbené trasy a cestičky.  

Rodiny s deťmi nemusia chodiť ďaleko. Hneď pri moste, ktorý je podľa názvu zafarbený na červeno, je veľký priestor s názvom Partizánska lúka. Deti tu nájdu preliezačky a občerstviť sa dá aj v bufete Žufet. Počas mojej prechádzky bol však ešte zatvorený. 

Od Červeného mosta vedie cez Železnú studienku až k lanovke pri Kamzíku náučný chodník. Na ňom sa vďaka informačným tabuliam môžu turisti dozvedieť, aká fauna, flóra a iné historické zaujímavosti sa v lesoch a pri vode nachádzajú.

Pokračujem po náučnom chodníku cez údolie Vydrice. Stretávam dve panie so psíkom. „Je tu príroda, sú tu tie trasy, aj bufety po ceste, takže človek si vie aj oddýchnuť, aj naplánovať program s rodinou. Môže si voliť náročnosť.” 

Keď sa ich spýtam na meno, pani sa mi predstaví ako Mirka. „Ja som tiež Mirka,” hovorím jej. „Aj ja som Mirka.” Pridá sa k nám druhá pani. Všetky tri Mirky sa zasmejeme a môj pohľad skĺzne na ich psíka. „Nie, on nie je Mirka. To je Charlie.” Charlie vrtí chvostíkom, dáva tým znamenie, že sa mu tu páči.

Míňam historický Mlyn Klepáč. Pred stáročiami sa na potoku Vydrice usadili mlynári. V tej dobe tu bolo asi deväť mlynov. Z toho vzniklo aj pomenovanie  časti v Bratislave Mlynská dolina. 

Zrenovovaný Mlyn Klepáč dnes slúži na vzdelávacie a výchovné programy a taktiež pobyty v prírode spojené s rôznymi aktivitami. Keď sa tu zastavíte, môžete si za zvuku žblnkajúcej vody z blízkeho potoka Vydrica vypiť dobrý čaj, kávu alebo ochutnať hovädzí guláš, kapustnicu či oškvarkový pagáč.

Idem ďalej popri asfaltovej ceste a dobieha ma bežec Tomáš z Dúbravky. Ak ho chcem osloviť, musím pridať do tempa. Bežím s ním. Dozvedám sa od neho, že keď je pekné počasie, beháva tu pravidelne. 

Párkrát do týždňa si tu ráno zabehne šesť až sedem kilometrov. A prečo si vyberá práve Železnú studienku? „Je tu pokoj. Ani sa vám nezdá, že ste v nejakom meste. Občas si sem chodím aj opekať.” Ja zastavujem, Tomáš beží ďalej.  

Na informačnej tabuli sa dozvedám, že tento les obývajú naše najčastejšie druhy žiab ako ropucha, skokan a rosnička. Taktiež tu môžete vidieť rôzne chrobáky. Roháča, nosorožteka či zlatoňa. Prírodná rezervácia Vydrica je Chránené územie v južnej časti Malých Karpát. 

Rýchlou chôdzou ma dobieha aktívna dôchodkyňa Bea. Ako inak, pridávam sa k nej. Chodí sem preto, lebo to má najbližšie, keďže býva na Kramároch. „A hlavne je tu dobrý vzduch a chcem sa udržať čo najdlhšie fit.” 

Pani Bea v okolí Železnej studienky prejde denne päť až desať kilometrov, a to aj počas zimy. „Veľmi sa tiež teším, že rekonštruujú túto budovu, čo boli kedysi kúpele v Bratislave.”  

Dostávam sa na miesto, o ktorom športovkyňa Bea hovorila. Zvláštnu vodu, ktorá vyviera v tejto lokalite, a ktorá zároveň sfarbila na červeno všetko, kadiaľ pretekala, objavili pravdepodobne vydrickí mlynári. 

Podľa tohto prameňa železitej minerálnej vody dostalo aj toto pekné miesto názov Železná studienka. Dnešní Bratislavčania ju však volajú Železná studnička. Liečivé účinky vody využili v roku 1830 na stavbu kúpeľného domu, ktorý pomenovali Ferdinandove kúpele.  

Dnes sa budovy renovujú. Nachádza sa tu však otvorený bufet, v ktorom mi čašníčka Martina, ktorá tu pracuje už niekoľko rokov, prezrádza, že ľudia sem vždy radi chodia, hlavne cez víkend. „A nielen z Bratislavy. Chodia sem aj Nemci alebo Angličania.”

Martina má vedľa seba aj kuchára, ktorý pripravuje ich povestné domáce bryndzové pirohy, jahodové guľky a palacinky. 

V okolí Železnej studničky stretávam aj penzistu Dalibora, ktorý sem prišiel mestskou hromadnou dopravou. „Ja som rád, že Bratislava má les. Je to blízko. Zadarmo sa sem dostanem autobusom. A strávim tu v lese pol dňa.” Dalibor presnú trasu nemá. „Niekedy chodím na Kamzík, niekedy na Kačín, niekedy na Kolibu.” 

Prostredie, pokoj, oddych a dobrá rybačka 

Ja pokračujem ďalej smerom k lanovke ku Kamzíku. Pri brehoch jedného z vydrických jazier zahliadnem štyroch rybárov. Odbočím z trasy a vydám sa za nimi. „Chodievame sem pravidelne vyše štyridsať rokov.” 

Starší páni mi ukazujú svoje dnešné úlovky. „Kapre sa teraz lovia. Ostatné ryby sú momentálne chránené. Dravé ryby sa budú môcť chytať až od 16. júna.” Lúčim sa s Imrom, Mariánom, Šaňom a Oskarom, ktorí na Železnú studienku nedajú dopustiť.  

Keďže som sa s rybármi trošku zarozprávala, pridávam do tempa. Popritom rýchlo prečítam jednu z ďalších informačných tabúľ. Okrem známych konvaliniek, snežienok, fialiek a lesných jahôd v tejto chránenej oblasti rastú aj blyskáč, mednička, kyslička, ľalia, ľubovník či pľúcnik. 

Teší nás, keď malé deti pozdravia

Rozhodnem sa osloviť ešte dvoch pánov, ktorí tu zjavne nie sú prvýkrát. Pozdravím ich tak, ako sa zdravia všetci ľudia v lese. „Je tu krásne prostredie, ticho a milí ľudia.” Vravia mi turisti Juraj a Imro.

Keď sa ich pýtam na zvieratá, či nejaké cestou stretli, dostávam odpoveď, že ešte pri Červenom moste videli poskakujúcu veveričku. Keď tu však vidia deti, tak sú radi, že aj nasledujúca generácia si takto vytvára pozitívny vzťah k prírode.

„Už rodičia vychovávajú to ďalšie pokolenie. A to nás veľmi teší. Niektoré rodiny však nie sú naučené na taký ten turistický úzus, že napríklad, keď niekoho v lese stretnem, tak pozdravím. Preto nás veľmi teší, keď malé deti pozdravia.”  

Starší páni sem chodia už od roku 1952, presne si pamätajú, ako vyzerala Železná studienka predtým. „To, čo tu bolo predtým, už existuje asi iba na pohľadniciach. Sme ale radi, že sa miesto dáva do poriadku, že to tu opravujú.” 

Smerom k lanovke ma ešte čaká strmý, asi dvojkilometrový kopec. Za celú dobu, okrem jedného bežca, nikoho nestretávam. Moja rýchla chôdza ladí s tempom ďatľa, ktorý v rytme ďobe do stromu. 

O väčších zvieratách, ktoré žijú v tomto lese, sa dočítam na ďalšej tabuli. Na jelene, daniele, muflóny, srnce alebo diviaky tentoraz nemám šťastie. 

Som pri lanovke. Tá v dňoch štvrtok až piatok premáva každú celú hodinu. Ja chcem však dokončiť celý okruh a prísť inou cestou na parkovisko pri Partizánskej lúke. Dávam sa do behu. Po ceste ešte zazriem Televíznu vežu na Kamzíku, ktorá vyčnieva spoza vysokých stromov. 

Prebieham okolo rozhľadne cez Americké námestie, na ktorom sa práve hrajú a prírodne vzdelávajú malé deti zo školy. 

Od lanovky sa môžete naspäť k Červenému mostu vydať buď po žltej alebo po červenej turistickej značke. Obe sa napokon v istom mieste prelínajú.

Celý okruh mal vzdialenosť asi 8 kilometrov. Časovo sa na internetových mapách píše okolo troch hodín. Ja som však polovicu trasy bežala a tak bol môj čas hodina a pol.