Kauza kapor: Ochranári opäť plačú na nesprávnom hrobe

BRATISLAVA – Slováci sú okrem iného národom ochranárov. V súčasnosti žije na Slovensku viac ako 800 druhov chránených živočíchov. Mnohým z nich reálne hrozí vyhynutie, pretože ich počet na našom území klesá, a tak je ich ochrana prirodzená a potrebná. U iných by sme si zas až tak istí neboli.

Slováci chránia niektoré zvieratá tak horlivo, až sa nám absurdne premnožili. Povedzme ako medveď, diviak, ale aj jeleň, daniel či túlavé mačky a psy. Situácia sa roky nijako neriešila, a tak nás medvede dokonca napádajú, diviaky, jelene a daniele ničia masovo naše vinohrady, sady, polia aj záhrady.

Najnovšou ochranárskou kampaňou, ktorá už prináša prvé výsledky, je ochrana kapra obyčajného. Dobrovoľní ochranári združení v organizácii Humánny pokrok svojou kampaňou Zastavme kaprie peklo dosiahli zákaz predaja živých kaprov pred viacerými slovenskými hypermarketmi (Lidl, Kraj, Billa, Kaufland, Terno).

Z ich webovej stránky som sa dozvedel: „Ryby majú vyvinutú nervovú sústavu, ktorá im umožňuje pociťovať bolesť rovnakým spôsobom, ako ju pociťujeme my – ľudia. Keď pociťujú bolesť, mení sa ich správanie a keď dostanú lieky proti bolesti, uľaví sa im. Kapry, ktoré sú chytené na háčik, si túto bolestivú a stresujúcu skúsenosť dokázali zapamätať na viac ako rok. Počas tohto obdobia sa háčikom odhodlane vyhýbali. Ryby majú svoj spoločenský život! Majú svoje obľúbené ryby, s ktorými rady trávia čas. No majú aj ryby, ktorých sa radšej stránia. A aj po dlhšom odlúčení si vždy rýchlo nájdu cestu k svojim obľúbeným kamarátkam a kamarátom…“

Nuž nič proti vedcom a výskumníkom z tejto ochranárskej skupiny, no trošku mám pocit, že mnohí z nich v mladosti pričasto pozerali film o priateľskej kosatke Zachráňte Willyho. Alebo seriál o prudko inteligentnom delfínovi Flipperovi. Áno, o tom delfínovi, ktorý bol bystrejší a predvídavejší ako jeho chovatelia. Fipper pomáhal presadzovať predpisy v morskej rezervácii, asistuje pánovi Ricksovi pri záchrane na mori a dohliada na jeho synov Sandyho a Buda, ktorých zachraňuje na počkanie pred nebezpečenstvom. Občas ste už-už nadobúdali dojem, že milý Flipper vyskáče na chvostovej plutve z vody a prihlási sa na externé štúdium na Univerzite v Miami. Na Slovensku by nepochybne jednu z našich vidieckych vysokých škôl aj s diplomom doštudoval.

Ako bývalý rybár by som samozvaným rybím psychológom pripomenul, že hoci kapor má zo všetkých sladkovodných rýb najväčší mozog, porovnávať ho v „inteligencii“ s delfínom či kosatkou, je nezmysel. A ešte väčší nezmysel je nahovárať si, že mu jeho mozog umožňuje rozvíjať nejaké kognitívne funkcie.

Kapor obecný je najrozšírenejšia a najznámejšia ryba sveta. Okrem pôvodného obrovského areálu rozšírenia siahajúceho od povodia Dunaja až do Japonska, bol vysadený na mnohých miestach sveta. Niekde je cenenou produkčnou rybou (Izrael, Indonézia, niektoré štáty Afriky), inde nenávideným škodcom a pôvodcom zrútenia pôvodných ekosystémov (Austrália, USA). Kaprovmu ťaženiu svetom predchádzala povesť všežravého, rýchlo rastúceho druhu s kvalitným mäsom, ktorý dobre znáša manipuláciu a transport.

V Číne bol kapor chovaný už pred dvetisíc rokmi, v Európe chovali dunajské kapry už starí Rimania. V Čechách a na Slovensku má chov kapra na mäso dlhú tradíciu. Prvé chovné rybníky v Čechách založili v roku 1355. Na Slovensku je chovaný v 446 rybníkoch spolu s ďalšími 29 druhmi rýb. Pre jeho chov je nevyhnutné šľachtenie. Nepretržitý a nevyhnutný proces prebieha aj v súčasnosti. Šľachtenie má obrovský význam, pretože kvalitné, vyšľachtené línie kapra rýchlejšie rastú. Sú odolné voči chorobám a ich chov je omnoho ekonomickejší. Pokiaľ sú kapry ponechané napospas osudu (ako tomu bolo po ich vysadení v Austrálii), veľmi rýchlo vytvoria populácie blízke pôvodnej divokej forme – ryby nízke a pomaly rastúce.

Kapor – rovnako ako sliepka, morka, krava, zajac, prasa, hus či kačica – nie je naším priateľom a ani domácim miláčikom, s ktorým máme zdieľať naše osudy a vytvárať si s nimi vzťahy. Je to zviera chované masovo na mäso. A pokiaľ si niektorý zo samozvaných ochranárov myslí, že predvianočným vypustením  troch kúpených živých kaprov do diery v ľade jazera urobil skutok milosrdenstva, fatálne sa mýli. Svojim deťom, ktoré urobili so slzami v očkách kapríkovi papa, ukazuje iba svoju hlúposť. Ich čin je navyše nebezpečným nezmyslom. Kapor má na sebe sliz, ktorý sa pri dotyku so suchou rukou poškodí. A tak je ryba náchylná na choroby a trpí. Pokiaľ nejakú chorobu zo sádky už má, môže nakaziť zdravú populáciu v mieste vypustenia.

Kapor je ako studenokrvný živočích závislý na teplote okolitého prostredia. Pri nízkej teplote nie je schopný dlhodobo existovať, preto v prírode v zime hibernuje. Odpočíva v lôžkach, ktoré si pripravuje už na jeseň a tlmí tam svoje životné funkcie na minimum. Spomalí svoj metabolizmus a využíva len minimum energie. Vianočné kapry pred predajom dlho žijú z vlastných tukových zásob, ktoré si nazhromaždili, aby prežili zimu. Počas transportu a predaja tieto zásoby zužitkujú a stratia potrebnú zásobu energie, aby prežili do jari. Kapor vypustený do prírody na Vianoce nemá šancu pripraviť sa na prežitie zimy a počas niekoľkých dní umiera.

Pokiaľ pociťujú ochranári z Humánneho pokroku veľkú túžbu ochraňovať, mohli by chrániť čosi, čo našu ochranu aj súrne potrebuje. Povedzme včely. Tie zo 100 druhov rastlín, ktoré tvoria viac ako 90 percent svetovej produkcie potravín, opeľujú viac ako 70 percent. Len v Európe vymrelo za posledné roky 53 percent včelstiev. A stále platí veta Alberta Einsteina: Keď zomrie posledná včela, zostávajú ešte ľudstvu 3 roky života.