V-klub bol legendárnym srdcom slovenskej bohémy. Dnes ho nikto nepozná a nechce

Véčko Vo V-klube sedeli Karol Duchoň a súrodenci Helenka a Jirka Vondráčkovi na zemi. Tak ako všetci ostatní. Foto: Peter „Stanley" Procházka

BRATISLAVA – Rok 1965 bol pre bratislavskú mládež výnimočný. Na Námestí SNP sa otvoril vysokoškolský klub V-klub. Potom obecne známy ako Véčko. Pre niektorých čistá oáza slobody. Pre iných útočisko a skoro posvätné miesto. Kaplnka modernej muziky, ktorá bola snom každého muzikanta.

Tam chceli vojsť všetci mladí, keďže sa mohli zblízka dotknúť nielen hudobných legiend. A získali na chvíľu dobrý pocit, že by tými hviezdami mohli byť aj oni. Aj keď do V-klubu mali podľa jeho interných pravidiel prístup len vysokoškoláci s indexom, do vnútra sa dostali aj iní.

Občas „na čierno“, cez okno z dnešnej Kolárskej ulice. Do Véčka sa chodilo tancovať na prvé diskotéky. Svoju milovanú scénu a fanúšikov tu mali všetky významné bítové aj rockové kapely, ktoré čosi na slovenskej scéne znamenali.

Pre mnohé to bol splnený sen uviesť svoj program vo Véčku. V roku 1966 sa uskutočnil prvý ročník festivalu Bratislavská lýra. Vyhral ju Karel Gott s piesňou Mám rozprávkový dom, ktorú zaspieval po slovensky.

Televízia ponúkla divákom len prvú časť finálového večera, v ktorej súťažili československí interpreti. V druhej časti vystupovali aj „západné“ kapely, to už televízia radšej nevysielala. Jedným z fenoménov klubu bolo, že mnohí z tých zahraničných hostí prišli po festivale priamo do Véčka.

Hrala tam americká plážová legenda Beach Boys, anglickí Tremeloes, ale aj Manfred Mann. V druhej polovici 60. rokov veľmi vychytené mená svetovej hudobnej scény. Véčkari a všetci Bratislavčania ich hity poznali.

Niežeby mali prístup k LP, ale počúvali rakúsku rozhlasovú stanicu Ö3, ktorá mala z Viedne „dosah“ na časť západného Slovenska a ľudia ju milovali.

Véčko nebolo domácou scénou iba pre naše skupiny. Veľmi radi sem chodili hrávať aj kapely a speváci z Česka. Peter Janda, líder Olympicu, dodnes tvrdí, že Véčko malo rozmer západného klubu, kde bola hrať česť a radosť zároveň.

Ešte veľmi mladý „elektrikár“ Karel Gott spieval vo Véčku jeden zo svojich prvých hitov – Zdvořilý Woody. Práve na tento song nakrútil kultový slovenský režisér Ján Roháč prvý „videoklip“.

No v klube koncertovali aj iné, dnes zásadné legendy česko-slovenskej hudobnej scény: W. Matuška, V. Neckář, J. Schelinger, H. Hegerová, H. Vondráčková.

Práve tu získavali prvé, úžasné úspechy u publika a aj pozornosť hudobných kritikov P. Lipa, M. Žbirka, J. Lehotský, M. Varga, Ľ. Belák, J. Barina či K. Duchoň. Podobne ako Elán, Modus, Provisorium Deža Ursinyho, Taktici, Breakers, Fermáta, Collegium Musicum, Gattch a iné skupiny, čo už vošli do dejín.

Vo Véčku prestal voňať závan slobody až v roku 1969. Po príchode spojeneckých vojsk do Československa. Ako klub pokračovalo ďalej, no jeho návštevníci už neboli uvoľnení a šťastní. Nevedeli, či náhodou nesedia pri stole s „eštébakmi“ a donášačmi.

„Vo V-klube nebola absolútna politická sloboda. No slobodu sme cítili tak, že sme si všetci boli rovní. Študenti, lekári, inžinieri aj eštebáci, ktorých sme tiež poznali. Tam to bolo družné. A niektorí si v klube dokonca našli partnerky na celý život. Spočiatku bolo povolené len pivo. Neskôr červené víno, ktoré sme pili z ,horčičákov,“ spomína si gitarista a spevák Ľubo Belák, ktorý tam roky hrával.

„Muzikanti nám zo zahraničia nosili platne a bola bitka o kšeft so Števom Anderkom. Okrem domácich hudbu z gramoplatní uvádzali Petr Sis, Pavel Černocký, Jaromír Tuma a iní českí diskotekári,“ pripomenul si Véčko DJ Gabriel Vojtko.

Na atmosféru v klube si spomína i textár Boris Filan: „V piatok a sobotu to tam vrelo. Od utorka sa v klube konali najlepšie kultúrne akcie v meste. Premietali filmy, prichádzali divadlá z Čiech, hrali muzikanti od Karla Kryla až po Saze. Véčko vrelo tým, že sa stalo duchovným azylom. Desať rokov som trávil v tých priestoroch šesť dni v týždni!“

Otec slovenského džezu Peter Lipa s kamarátmi z kapely Blues 5 hrával v tomto priestore pravidelne a o dávnych časoch hovorí: „Ja som prežil vo Véčku aj desať rokov. Najhorší bol pondelok, voľný deň. Ale od utorka do nedele to bola neprekonateľná destinácia číslo jeden!“

V-klub prežil aj normalizáciu. S oficiálnym názvom Centrálny vysokoškolský klub Slovenského ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže. Napriek celoštátnemu zákazu v ňom v tom čase vystupovali aj Lasica a Satinský a premietali sa nelegálne filmy zo Západu. Postupne však prestával byť posvätnou pôdou slobody.

V roku 1978 začal jeho program podliehať schvaľovacím kultúrnym komisiám, ktoré ovládali komunisti, čo bol jasný začiatok konca veľkej legendy. Bigbítové kapely a spevákov vytlačili komerčné diskotéky. Zostava návštevníkov bola zaujímavá stále menej.

Véčko prežilo už len pár rokov. Do roku 1984. V-klub opätovne ožil iba vďaka iniciatíve Národného osvetového centra po 21 rokoch – 1. februára 2013. Dnes je jeho slávna minulosť skoro úplne zabudnutá. Zostala v spomienkach pamätníkov. V-klub je úplne všedným, pre mládež neatraktívnym priestorom, ktorý má aký-taký, každomesačný program.

V konkurencii mnohých špecializovaných, hudobných klubov nemali totiž po roku 1989 vysokoškolské kluby ako V-klub, Mladá garda, Bernolák a ostatné žiadnu šancu. Program Véčka dnes nedosahuje ani zďaleka príťažlivosť, kvalitu, atraktivitu a ojedinelosť jedinečnej scény, akou bol prvých desať rokov svojej existencie.

Je to škoda, pretože podobne kultovým miestom bolo v Bratislave už len zbúrané PKO. Naše mesto vlastne ani nemá žiadne kultúrne miesto a pódium, kde by mohlo nadväzovať na slávne tradície a pre umenie skvelé časy, spred niekoľkých desaťročí, keď to začalo v hlavnom meste kultúrne kvasiť a vrieť.

Vo V-klube odohrala svoje najlepšie koncerty aj džez-rocková Fermáta. Foto: Peter „Stanley“ Procházka
Na pódiu V-klubu získaval svoje prvé spevácke skúsenosti aj Miro Žbirka. Foto: Peter „Stanley“ Procházka

Ďalšie články