Dokument ako silná, filmová, symfonická báseň

BRATISLAVA – Historickým faktom z dejín kinematografie je, že bratia Lumiérovci uskutočnili v roku 1895 v Paríži prvú verejnú projekciu, za ktorú si diváci zaplatili. Šlo teda o predchodcu dnešného moderného kina. Program sa ale od toho dnešného dosť líšil. 

Premietalo sa 11 filmov. No každý trval len niekoľko desiatok sekúnd. Prvé filmy neboli, samozrejme, hrané. Zobrazovali len každodenné udalosti, ako napríklad príchod robotníkov do zamestnania či kŕmenie malého dieťaťa. 

Jedinečný úspech zaznamenal film, ktorý zobrazoval príchod vlaku do parížskej stanice. Pre ľudí tej doby bolo obrovským zážitkom vidieť vlak v takmer životnej veľkosti. Na veľkom plátne, ktorý prechádzal tesne okolo kamery.

A tak nie je divu, že niektorí ľudia vyľakane vyskakovali zo svojich sedadiel a chceli z kina ujsť. Prvé filmy, ktoré uchvátili divákov, a tak naštartovali vznik dnešného celosvetového obrovského filmového priemyslu, boli teda nemé dokumenty.

Keď dokumenty hovoria obrazom a hudbou

O deväťdesiat rokov neskôr prichádza do kín čosi, čo pokojne možno nazvať prelomovým dielom vo svete dokumentárneho filmu. Americký režisér Godfrey Reggio a kameraman Ron Fricke natočili snímku Koyaanisqatsi (1982), ktorá vás nepochybne zasiahne, hoci v nej nehrá jediný herec a neobsahuje ani jediné slovo. Sústreďuje sa výlučne len na obraz a hudbu.

Film vyniká neobyčajnými uhlami pohľadu na svet, režisér využíva spomaľovanie a zrýchľovanie záberov, čím sa veľakrát stáva scéna omnoho presvedčivejšou a silnejšou.

Hudba známeho amerického minimalistického skladateľa a mága filmovej hudby Philipa Glassa je tu využívaná maximálne účelne a obsahovo dôrazne. Je totiž úzko prepojená so scenárom a najmä strihom v dokonalej harmonickej súhre záberov a rytmu hudby.

Film je prvou časťou trilógie Qatsi, kde druhým filmom je Powaqqatsi (1988) a tretím Naqoyqatsi (2002).

Pokiaľ sa vám zdajú názvy filmov podivné, ide o reč amerických indiánov Hopi. Prastarého kmeňa, ktorý je dokonale zasvätený do najväčších tajomstiev života na zemi. A tak Koyaanisqatsi znamená v ich jazyku „život vyvedený z rovnováhy“, či „život volajúci po zmene“, Powaqqatsi znamená „život v premene“ a Naqoyqatsi znamená zase „život ako vojna“.

Zatiaľ čo prvý Reggiov film sa zaoberá vzťahom človeka a moderných, no často odľudštených technológií civilizácie, ten druhý ponúka obraz ľudí žijúcich v krajinách tretieho sveta.

Prináša znepokojujúci pohľad na ničenie kultúrnych a historických koreňov vplyvom stále napredujúcej civilizácie. Je to ona, ktorá spôsobuje ľudskú uniformitu a podliehanie vplyvu bezduchej práci, ktorú vykonávajú ľudia len preto, aby mohli aspoň minimálne, dôstojne prežiť.

Vyvrcholením trojdielnej fascinujúcej obrazovej série je potom film Naqoyqatsi. V ňom pokročil režisér vo svojom filmárskom kumšte ešte ďalej. Výsledný filmový obraz je tu často upravovaný počítačovými efektmi či premietaný ako negatív, pričom sa kladie dôraz na obrazy, ktoré sú použité ako pôsobivé geometrické svetelné štruktúry, sprevádzané samozrejme silnou a gradujúcou hudbou Philla Glassa.

Baraka, živo vo svetle, ale aj tme blízkej smrti

Pre kameramana Rona Frickeho, ktorý len prvý z filmov pripravoval spolu s režisérom 9 rokov, bola práca na tejto trilógii jedinečným a samozrejmým štartovacím mostíkom k jeho vlastným podobným projektom Chronos a potom v roku 1992 k vysoko oceňovanému a neobyčajne pôsobivému filmu Baraka.

Ten nakrúcali až v 24 krajinách sveta. Film Baraka zahŕňa fascinujúce zábery ojedinelých krás prírody, chrámov, ruín, náboženských rituálov a miest, ale aj tragických pamätníkov ľudstva. Tieto zábery hľadajú a aj nachádzajú jasné, ale aj skryté súvislosti medzi prírodou a technologickými fenoménmi dneška, ktoré spôsobujú na našej planéte zmeny a nezvratné škody.

Fricke používa ako umeleckú aj filozofickú skratku (ktorou pátra po kultúrnych prepojeniach) povedzme záber na tetované telo člena japonskej zločineckej organizácie Jakuzy, keď je kresba vzápätí porovnaná s maľbou najstaršieho obyvateľa Austrálie – Aborigénca.

Kongeniálnou zložkou filmu je, samozrejme, veľmi pôsobivá hudba skupiny Dead Can Dance a elektro-etno Michaela Stearnsa. Tu však je použitý odlišný spôsob komunikácie obrazu a hudby, keďže hudbu v niektorých silných momentoch ani „nepočujeme“, pretože so snímkou dokonale súznie.

Film Baraka je natoľko pôsobivý nielen preto, že zobrazuje nádherné miesta na Zemi a hovorí o šťastí, kráse aj svetle, ale aj preto, že sa tu stavia do kontrastu aj iný život. Existencia ako utrpenie v biede, beznádeji a tme, blízkej smrti. Baraka je drsné a zároveň úplne uchvacujúce divadlo existencie planéty Zem a jej najsilnejšieho a najnemilosrdnejšieho dravca – človeka.

Samsara je dokumentom o našom existenčnom zacyklení

Zatiaľ posledným projektom režiséra a kameramana Rona Frickeho je film Samsara (2011). Sansára (zo sanskritu संसार – doslova neustále putovanie). Sansára je v budhizme, hinduizme, džinizme a ďalších príbuzných nábožensko-filozofických systémoch pojem pre cyklickú existenciu. Neustály kolobeh vzniku a zániku, v ktorom sa nachádzajú ľudské bytosti.

Kým sú ľudia v sansáre, nachádzajú sa pod vplyvom ilúzií mysle a prežívajú utrpenie. Toto utrpenie má svoju príčinu v negatívnych dojmoch, ktoré bytosti zasievajú svojím negatívnym konaním na úrovni tela, reči a mysle. Oslobodenie od utrpenia a od rušivých závojov negatívnych emócií, dosiahnuté skrze prebudenie, sa v budhizme nazýva nirvána, v hinduizme mokša. Toľko malá filozofická vysvetľujúca poučka…

Aký je však nový Frickeho film? Film Samsara, ktorý zasa spojil režiséra Frickeho s producentom Markom Magidsonem (Baraka a Chronos) vznikal viac ako päť rokov, v 25 krajinách sveta a režisér s kamerou skáče po krajinách tak, že niektoré scény či scenérie vyzerajú až nepravdepodobne, akoby boli vytvárané v nejakom digitálnom, trikovom štúdiu. Pozrieme sa do púšte Namib, svätého skalného mesta Petra, Spojených arabských emirátov, Tokia či do čínskych tovární, kde sa stala práca pre ľudí už len robotickou činnosťou.

Oni sami ako ľudia sú žiaľbohu už len kedykoľvek nahraditeľným číslom bez mena. Je desivé sledovať anonymné tváre v tisícových zástupoch zamestnancov, ktorí ako v dystopickom sci-fi filme iba slepo a poslušne plnia príkazy. A robia to len preto, že na ich miesto čakajú za bránami fabriky stovky ďalších a rovnako odhodlaných nešťastníkov.

Európana určite potešia nádherné zábery na architektonické skvosty Talianska či Francúzska, s ich úžasnými výzdobami chrámov a kaplniek.

Fricke sa sústreďuje v Samsare, samozrejme, aj na ľudí. Ako oživené grafiky Michelangela pôsobia dennodenným živorením poznačené tváre detí z obrieho smetiska v Manile. Hrozná je aj beznádej v očiach tínedžerov z chatrčí v brazílskych slumoch či apatia a prázdnota v tvári kórejských žien, ktoré za pásom robia roky a roky ten istý, totálne zmechanizovaný pracovný pohyb.

Tento aspekt ľudskej činnosti je tu konfrontovaný s činnosťami ľudí dokonalo prepojených s prírodou. Domorodcami, kdesi z rovníkovej Afriky, ktorí žijú síce v hlinených chatrčiach a ich jediným majetkom je stádo dobytka. No z ich čŕt nemožno odčítať nespokojnosť, živorenie či zúfalstvo. Hoci z pohľadu našinca sa javí ich život ako temer praveký, biedny a značne zaostalý.

Samsara zobrazuje život v jeho storakých premenách, ale aj následky katastrofy spôsobenej hurikánom Katrina v New Orleanse. Hektickú existenciu v nikdy nespiacich megamestách či pokojné nažívanie v kmeni. Alebo aj otrockú, životu nebezpečnú prácu nosičov síry, čo vynášajú svoj náklad deň čo deň z extra toxických útrob činnej sopky a nedožijú sa ani štyridsiatky. Samsara je podobne ako Baraka silným a hlavne pravdivým dokumentom o realite našej planéty.

Dokumenty ako moderné, pútavé obrazové učebnice

A aj preto by mohol byť film (podobne, ako aj ostatné, už spomenuté dokumenty, ktoré za posledných dvadsať rokov vznikli a zobrazujú tajuplný svet zvierat či hmyzu Mikrokozmos, Anima Mundi, Home, Winged Migration) skvelou učebnou pomôckou pre základné a stredné školy.

Deti dnes čítajú stále menej, a tak, aby sme im priblížili nás svet, mohli by vidieť veľmi názorne to, o čom nevedia prostredníctvom unikátnych filmárskych básní.

Tu totiž obrazy nepotrebujú temer žiadne vysvetlivky a tí mladší by sa mohli nevtieravo oboznamovať s krásou a mnohofarebnosťou našej planéty. A tak k nej snáď získať aj iný, ako zúfalo majetnícky vzťah.

Dnes, keď je svet technológii a umenia tak zameraný na pôsobivé obrazové vnemy, by sa deti dozvedeli aj to, že nie je najdôležitejšie mať najnovší mobil, tablet, notebook, auto, vilu či pár firiem.

No ešte stále je veľkým, nikdy nekončiacim dobrodružstvom, objavovanie nášho prekrásneho sveta. Nachádzanie nekonečností kontinentov, vzdialených exotických krajín, prírodných krás a ľudí, čo svoje okolie, ale aj seba, každým dňom menia.

Samsara, Baraka, trilógia Qatsi aj ostatné spomenuté dokumenty sú totiž realistickými, nadčasovými, časozbernými schránkami ľudstva. Živými, hudbou rozprávajúcimi, nadčasovými knihami, ktoré zobrazujú premeny človeka v stále rýchlejšom plynutí času. Ukazujú jeho smelé sny a strašné sklamania. Podivné pády, ale aj výnimočné vzostupy. Dokumentujú aj to, ako sa snaží súznieť so svojím okolím, v dych berúcom boji o každodenné prežitie. A ak prehrá, je schopný sa postaviť a ísť inou cestou, ďalej.