MHD, Bratislava. Nekonečný príbeh, ktorý nám kradne nervy a čas

BRATISLAVA – Veľmi ma dojíma občianska statočnosť niektorých našich spoluobčanov, ktorí už mesiace pravidelne chodia na najrôznejšie mítingy, aby sa zasadili o ešte väčšiu mieru demokracie na Slovensku. Raz protestujú proti vláde, potom proti nejakému ministrovi alebo za neúspešného kandidáta na prezidenta. Inokedy za slobodu v RTVS. Stále niečo.

Aj moja kamarátka sa mi priznala, že poctivo chodí na mítingy opozície, lebo miluje Slovensko a chce, aby sme sa tu mali dobre. Demokraticky. Síce žije a pracuje v Rakúsku, ale je presvedčenou, slovenskou demokratkou.

Teraz vážnejšie, čo keby sa všetko to nadšenie, sila, odhodlanie a presvedčenie našich neústupných demonštrantov konečne už presadilo na akcii, ktorá má zmysel? Prečo nikto nedemonštruje za dlhodobé, aktuálne a boľavé problémy, čo nás trápia?

Spomeniem pár podnetov na pekný protest: vysoké ceny potravín a energií, mizerné a dnes už aj vo veľkej miere spoplatnené zdravotníctvo, vysoké dane, DPH, biedna úroveň škôl. A ak chceme byť bratislavskí patrioti, čo tak, 35 rokov po Nežnej, spraviť niečo s MHD?

Budeme sa tváriť donekonečna, že doprava v hlavnom meste funguje? Chodí presne na čas, nie je nedôstojne prepchatá a zastaraná? Ak sa stane aj menšia nehoda na hlavných prístupových trasách do mesta, tak v priebehu pár desiatok minút doprava skolabuje a ľudia stoja v autobuse aj hodinu.

Je rok 2024 a hlavné mesto Slovenska nemá ani vo výhľade akýkoľvek dopravný projekt, ktorý by v blízkej budúcnosti dokázal rýchlo prepojiť nie tak odľahlé konce mesta. Devínsku Novú Ves s Račou a Vajnormi. Záhorskú Bystricu a Dolné Hony. Tých potrebných prepojení a premostení by sme našli ešte zopár.

DPMB využívam 50 rokov. Za ten čas máme nové a modernejšie autobusy, električky aj trolejbusy. Nevšimol som si, že by sa zásadne rozšírila alebo nejako skvalitnila dopravná sieť pre tieto dopravné prostriedky.

Jediné, čo vidím, je, že sa zastávky odsúvajú o pár metrov a pravidelne premenovávajú. Asi aby bol v nich väčší chaos. Tri nové zastávky električkovej trasy do Petržalky sú smiešne. Najmä v tom kontexte, koľko zvyšná stavba už mešká a ako blahosklonne a alibisticky sa k projektu stavajú tí, čo sú zaň zodpovední.

S kamarátmi sa vždy pri pivku dobre zasmejeme, keď si spomenieme, ako niekto z komunálnej bratislavskej politiky blúznil o električkovom prepojení Dúbravky a nových obytných štvrtí okolo Borov. A že by išla tá trať až do Devínskej.

Chcelo by to zakričať: Železničnú stanicu, ktorá je extrémne smradľavou bránou do hlavného mesta, nie ste schopní zrekonštruovať už 35 rokov! Ako chcete stavať čosi nové?

Cesty v Bratislave sú stále viac prepchaté a nikomu ani nenapadne radikálne zregulovať vstup áut do mesta. Je fakt taký problém vybudovať pár záchytných parkovísk?

Pokiaľ nie ste ortodoxný domased a občas sa pozriete do svetových metropol, viete, že metro, visutá dráha, elektrický rýchlovlak či lanovka sú už desaťročia bežnou, rýchlou a skvele fungujúcou dopravnou súčasťou moderných miest.

No v Bratislave sa hráme na to, že budeme čoskoro cyklisticko-kolobežkovým národom a upchávame centrálne tepny mesta cyklotrasami, aké si nemôžu dovoliť ani v Amsterdame.

Je to asi príznak staroby, ale občas si so ženou hovoríme, že my sa už nejakého dôstojného, moderného  a hlavne rýchleho cestovania v Bratislave nedočkáme. Možno naše deti.

Ide leto, a tak premýšľam, ako uniknúť zážitku z letnej MHD, keďže ňou dochádzam skoro denne tak 15 km do práce. Na bicykli by to asi šlo. Ušetrím na električenke, schudnem, získam kondičku a aj na Valovej cyklomagistrále bude o jedného jazdca do štatistiky viac.  

Už len dofúkať gumy, vytýčiť trasu a vyraziť. A dúfať v ohľaduplnosť mainstreamovej moto verejnosti a v to, že pekné počasie čo najdlhšie vydrží.