Prečo sa veľa našich presvedčených emigrantov tak rado a často vracia domov?

BRATISLAVA – Rozmohol sa nám tu na Slovensku taký jeden nešvár. Už zopár rokov sa pár mesiacov pred voľbami začnú niektorí občania verejne vyhrážať národu, že oni tu už žiť viac nebudú.

Všetko predajú, zabalia si nevyhnutné veci do pár kufrov a odídu žiť kdesi ďaleko. Úplne inam. Do takej krásnej krajiny, ktorá nie je tak ako Slovensko nedemokratická, homofóbna, protiemigrantská, šovinistická, protiamerická, proruská, plná mizogýnov, nacionalistov a hejslovákov.

Naši nádejní emigranti však väčšinou nešpecifikujú, ktorá krajina je tou vytúženou kolískou demokracie, práva a mravnosti.

Oháňajú sa hlavne tým, že sú pripravení na všetko a myslia to celkom vážne. Už počas volebnej noci sedia na kufroch a ako budú známe predbežné výsledky, s ktorými sa oni nestotožňujú, skočia rovno z okna paneláku do naštartovaného taxíka smer Schwechat.

Trochu komickým je fakt, že tak 95 percent podobných, mediálne známych nádejných „emigrantov“ nikdy svoje vyhrážky neuskutoční.

Nielen preto, že to nikdy nemysleli vážne. Ale preto, lebo vedia, že vo svojej novej domovine by sa ani zďaleka nemali tak dobre, ako na tom preklínanom Slovensku.

A keď by vypadli zo všetkých tých dobrovoľnícko-nezávislo-mimovládkarských štruktúr či zamestnaní, kde sú roky skoro za nič krásne platení, tak by asi museli začať aj skutočne pracovať. A hlavne ich škrie, že podobné bedákanie a mávanie zaťatou pästičkou by v zahraničí nikoho nezaujímalo a nedostalo by v žiadnom médiu ani minimálny priestor.

Totiž už dávno nežijeme v čase, keď ľudia sedeli s uchom pritisnutým pri rádiu s naladenou Slobodnou Európou. A tak hlasy ukrivdených, samozvaných pravých demokratov zostávajú nevyslyšané.

Pokiaľ aj spomenutí emigranti svoj zámer uskutočnia, neodídu zväčša ďaleko. Najďalej tak do Brna, Prahy, Viedne alebo prvej rakúskej dedinky, kde kúpia dom a odkiaľ denne dochádzajú do bratislavského zamestnania.

Väčšina z našich novodobých emigrantov, ktorí tak veľmi trpia nedostatkami našej, ešte vždy mladej demokracie, sa však pomerne často vracia nenápadne do svojej nemilovanej vlasti. Zájdu sem na operáciu, rôzne vyšetrenia, urobiť si zuby, kozmetické zákroky a pri tej príležitosti si zvyknú splniť občas občiansku povinnosť. Povedzme pri voľbe prezidenta alebo parlamentných voľbách.

Čo si mám myslieť o mladom mužovi, ktorý žije vo Švédsku a príde sem voliť prezidenta a za dva dni zas odletí preč? No svoj hrdinský volebný postoj nezabudne pripomenúť, cez médiá, nám ostatným, ktorí sme tu zostali.

Prečo sa sem naša nová, pomerne mladá, zásadová, morálne, mravne a politicky správne zorientovaná emigrácia vracia vlastne naspäť, keď im už po prechode hraníc naskakuje na tele alergická, antislovenská vyrážka?

Prečo sa rovnako oddane, zapálene a oduševnene nezapájajú do organizácie spoločensko- politického života vo svojej novej vlasti, ktorú si slobodne vybrali?

Prečo majú tú podivnú potrebu nás spoza hraníc mentorovať, čo je pre nás správne, právne, morálne, demokratické, progresívno-pokrokové a ekologické? Kto im dal právo nám dávať rozumy, keď odtiaľto ušli ako krysy z potápajúcej sa lode? Nech ma len, preboha, nepresviedčajú, že odišli preto, lebo sa im tu diala morálna, politická, náboženská či mravná skrivodlivosť…

90 percent z nich sú čistí ekonomickí emigranti, ktorí odišli len preto, že chcú zarábať viac a dať širšie pole príležitostí potom – následne, aj svojim deťom. Doba absurdnej neslobody, keď Pavla Landovského agenti ŠTB zhadzovali z Nuselského mosta, je už dávno preč, a hrať sa dnes v EÚ na politického disidenta je viac ako smiešne.

Netvárme sa, že desaťtisíce Slovákov, čo žijú v zahraničí, majú nejaký univerzálny, zázračný recept na slovenskú demokraciu. Oni to poväčšine už dávno so Slovenskom vzdali a ich sírnaté, silácke reči, čo šíria cez sociálne siete, netreba brať vážne.

Ak naozaj chceli niečo zmeniť, mali zostať tu a zapojiť sa do politiky na komunálnej, a potom možno aj štátnej úrovni. Mohli reálne pomôcť svojím vzdelaním, silou, talentom svojej dedine, sídlisku, mestu, komunite, ale oni sa rozhodli celkom inak.

Odišli. A v tomto geste, nech bolo vtedy motivované a podmienené čímkoľvek, je povedané oveľa viac, ako si chcú dnes pripustiť.