Jedinečná reštaurácia, akú inde nenájdete. V Biviu vám bude chutiť hneď dvakrát

Marián Horanič - Bivio 2 Marián Horanič stál pri zrode jedinečného sociálneho podniku. Foto: Katarína Krajčová

BRATISLAVA – V našom hlavnom meste máme unikátnu prevádzku. Bivio nie je len reštaurácia, ale aj penzión, práčovňa či sociálny podnik, v ktorom školia a zamestnávajú ľudí s mentálnym postihnutím. Jeden zo zakladateľov, Marián Horanič, nám prezradil, ako takýto koncept funguje.

Dvaja oduševnení ľudia – Iveta Mišová a Marián Horanič z Občianskeho združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím – premýšľali nad vytvorením priestoru, kde by títo ľudia mohli získavať praktické zručnosti potrebné pre prácu.

Na začiatku neuvažovali nad podnikaním, ale skôr nad nejakým vzdelávacím centrom.

Pomerne rýchlo však narazila kosa na kameň, a tým boli financie. „Skoro sme prišli na to, že na niečo také sa nám nepodarí získať zdroje, ktoré by to dlhodobo financovali,“ spomína na začiatky Horanič.

„To bol impulz, aby sme sa posunuli v našom uvažovaní ďalej a vytvorili miesto, ktoré si bude vedieť aj zarobiť,“ vraví majiteľ o zrode myšlienky založiť gastroprevádzku.

Myšlienka pekná, ale…

Začala sa teda cesta zháňania prostriedkov na založenie Bivia a hľadanie vhodného miesta. Tým sa stala chátrajúca budova bývalej školy v Rači, ktorá sa zmenila na nepoznanie a stala sa miestom, na ktoré môžu byť obyvatelia Rače hrdí.

S financiami to však bolo ťažšie. „Turné po ministerstvách prinieslo vskutku pozitívnu odozvu, ale žiadne peniaze,“ hovorí Horanič, ktorý dodáva, že jedinou cestou boli prostriedky z grantov, predovšetkým z dánskej nadácie Velux, a úver.

Po počiatočnej eufórii zaúradovala korona

Písal sa rok 2018 a po dlhej a namáhavej ceste Bivio uzrelo svetlo sveta. Jeho sľubné začiatky však prerušila pandémia, ktorá bola pre celý koncept obrovskou skúškou a zároveň náročnou dobou plnou neistoty.

„Bola to škola, ktorú by som viac už zažiť nechcel,“ hovorí o ťažkých časoch Horanič a zároveň dodáva, že aj on sám sa ocitol na pokraji síl.

„Minule sa ma niekto opýtal, či som zažil pocit vyhorenia. Vtedy áno. Bola to absolútna bezradnosť. Neviete, či to bude trvať mesiac, rok, či to vôbec niekedy skončí. Uvažujete a neviete, ktorý scenár je dobrý,“ zaspomínal majiteľ na vypäté chvíle.

Zo štátnej pomoci sa im veľa nedostalo. Obdobie pandémie nakoniec Bivio prežilo vďaka úveru, za ktorý ručili zakladatelia vlastným majetkom. „Minulý rok nám ukázal, že pokračovať malo zmysel a vieme byť životaschopní,“ hovorí o dnes už prosperujúcom podniku Horanič.

Samko a Evka z Bivia. Foto: Katarína Krajčová

Keď sa dobré jedlo snúbi s dobrou myšlienkou

Reštaurácia, v ktorej pracujú profesionálni kuchári s dlhoročnou praxou, je zároveň miestom, kde vám chutné raňajky, kávu či dobrý obed môže doniesť aj človek s mentálnym postihnutím.

Panuje tu príjemná a priateľská atmosféra a interiér dotvárajú kresby a maľby ľudí s mentálnym postihnutím, ktoré nám ukazujú, že v niečom títo ľudia možno dostali do vienka menej, avšak inde naopak vynikajú.

Toto miesto je vyhľadávané pre rôzne rodinné či firemné akcie. Čulý ruch je tu však dennodenne, a to hlavne v čase obeda. Vybrať si môžete z 3 druhov jedál, pričom jedno je vždy vegetariánske. Nechýba ani špeciálna ponuka.

Miško, choď kúpiť chlieb. A Miško priniesol kofolu…

Práca s týmito ľuďmi prináša aj úsmevné chvíle. Taká sa vyskytla aj pri podávaní predjedla počas jednej akcie v reštaurácií. Došiel chlieb a bolo potrebné rýchlo konať.

„Tak som poslal Miška jeden kúpiť so slovami, že ak by nebol, tak nech kúpi hocičo iné. Myslel som tým bagetu, rožky, proste nejaké pečivo. Miško priniesol kofolu,“ spomína so smiechom prevádzkar a dodáva, že ho to naučilo hovoriť s týmito ľuďmi explicitnejšie.

Práca ľuďom s mentálnym postihnutím mení život

Dnes má podnik 24 zamestnancov, z čoho 14 je s mentálnym postihnutím. Väčšina zamestnancov tu je od jeho otvorenia. V prevádzke nájdete okrem spomínanej reštaurácie aj malý hotel a práčovňu. Neziskovú časť podnikania tvoria sociálne služby, hlavne príprava klientov na prácu.

V súčasnosti je v Biviu 10 ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí získavajú potrebné pracovné zručnosti a tieto kapacity plánujú rozšíriť na 14 vzhľadom na veľký záujem. Klienti sa môžu zaškoliť v štyroch rôznych pozíciách: pomocné práce v kuchyni, čašnícke práce, upratovanie a obsluha v práčovni.

„Každý človek si prejde všetkými štyrmi prevádzkami, aby sme zistili my aj on, čo mu najviac vyhovuje. Potom prebieha špecializovaná príprava na danú pozíciu,“ vysvetľuje Horanič s tým, že zhruba po roku je klient pripravený vstúpiť na trh práce.

Život týchto ľudí mení práca a socializácia zázračným spôsobom. Stávajú sa samostatnými a nezávislejšími a tieto zmeny ovplyvnia aj ich najbližšiu rodinu.

„Rodina má v začiatkoch tendenciu držať nad nimi ochrannú ruku a všetko im manažovať, postupom času sa tie ochranné krídla akoby sťahujú,“ vysvetľuje Horanič.

Zároveň sa ich život stáva komplexnejší a približuje sa životu bežného jedinca. Ak ich na začiatku vodili do práce rodičia či asistent, tak postupne to zvládajú sami.

Dostávajú financie a učia sa s nimi hospodáriť. Okrem práce sa učia aj rôznym komunikačným zručnostiam a hlavne sebaobhajovaniu. Spoznávajú svoje práva, učia sa nájsť si svoje miesto vo svete.

„Učia sa okrem iného chápať aj to, že nie každý môže byť pilot alebo mať veľký dom, vytvárajú si sebaobraz,“ hovorí Horanič, ktorý zdôrazňuje, že práve sociálne nevtieravé učenie v prirodzených podmienkach sa dostáva týmto ľuďom hlboko pod kožu.

Cez víkend pôjdem na bazén a na večeru s priateľmi. Maličkosti robia veľké veci

Abstraktné chápanie je pre nich problematické a práve na ňom je tiež možné sledovať úplný prerod v kvalite života.

„Pre mňa je fascinujúce, ako sa to mení po dlhšom čase. Začínajú mať zmysel pre humor. Reagujú na fóriky, to je neskutočné. Veľmi sa teším z takých vecí,“ opisuje s radosťou Horanič a dodáva, že keď mu povie jeho tridsaťročná klientka, že sa cez víkend ide kúpať a potom s kamarátmi na večeru, môže to byť naoko banalita.

„Ale keď si toto vypočujete od 30-ročného človeka s mentálnym postihnutím a porovnáte s človekom, ktorý žije v zariadení sociálnych služieb, to sú úplne iné príbehy. To je už možno taký život, ktorý si predstavujeme aj sami pre seba,“ uzatvára Horanič.

Aký zamestnanec je človek s mentálnym postihnutím? Výborný!

Ľudia s mentálnym postihnutím chcú a vedia pracovať a práca je pre nich obrovskou hodnotou. Sami si uvedomujú, že sú iní a majú trochu iné postavenie na trhu práce.

Možnosť pracovať si veľmi vážia a nemajú ambíciu hľadať niečo iné. „Sú veľmi lojálni. Keď cítia pozitívnu spätnú väzbu, sú spokojní a robia dobre,“ tvrdí Horanič.

Ako ďalší benefit takýchto zamestnancov spomína majiteľ ich flexibilitu. Nemusia sa totiž nikomu prispôsobovať, keďže zväčša nemajú vlastnú rodinu.

Čo môže byť skutočne prekvapujúce, je fakt, že nemajú veľa PN. „Všetci sú v dlhodobej zdravotnej starostlivosti, takže tu dobre funguje prevencia,“ uzatvára Horanič s tým, že, samozrejme, to musí byť profesia, ktorá je pre nich vhodná. Vtedy to funguje výborne.


Ďalšie články